nedeľa 30. júla 2017

EVERYDAY || Časť 1.


Znovu to tu bolo a on musel rýchlo zmiznúť okoliu z očí. Nikto ho nemohol takéhoto vidieť, nikto nesmel vidieť, ako dokáže pár slov zlomiť jeho masku. Masku, ktorá ho chráni pred všetkým, čo by sa mu mohlo stať. Mal naozaj šťastie, že práve bola prestávka na obed.

Šiel dlhou chodbou do časti školy, kam nikto už moc nechodí. Je tam jedna nepoužívaná učebňa kam chodí, keď potrebuje trochu času. Vlastne vtedy, keď sa jeho maska pomaly, ale isto stráca. Vtedy, keď sa na povrch dostáva jeho zraniteľné ja.

Zabočil k dverám do učebne, do ktorej chodieva, otvoril ich, ako vždy, bola prázdna. Vošiel dnu, zavrel za sebou dvere, po ktorých skĺzol dolu. Objal si nohy a čelom sa oprel o kolená. Musel si pogratulovať, skoro by to nestihol. Jeho oči zaplnili slzy, ktoré sa začali veľmi rýchlo tlačiť z jeho očí von. Snažil sa, aby moc nebolo počuť jeho vzlyky. Áno, nikto tu nechodí, ale nebude riskovať, keby náhodou niekto išiel okolo.

Stále počul v hlave tie slová, opakovali sa mu dookola a nechceli prestať. Viac si objal kolená, ako keby ho toto gesto malo pred tými slovami ochrániť. Bohužiaľ, ale toto ho neochráni pred ničím. Iba mu to zaistí trochu pocitu, že to bude dobré. Sám vedel, že nebude… už nič nebude tak, ako bolo predtým.

***

Pomaly sa končila ich prestávka na obed, preto šiel rovno k jeho triede. Je pravda, že predtým, ako vôbec vkročil na túto chodbu, skontroloval, či nie je moc vidieť ako plakal. Našťastie nebolo nič poznať, za čo bol nesmierne rád. Akurát sa chystal vojsť do triedy, keď mu zavibroval mobil. Vytiahol ho z vrecka nohavíc, okamžite uvidel, že to číslo nemá v kontaktoch.

„Asi si zmýlil niekto číslo,“ zamumlal si pre seba. No aj tak tú správu otvoril, aby sa, keď tak, ozval, že ide o omyl. Šokovane pozeral na text v správe. To musí byť asi omyl. Musí to byť omyl!

Od: 073 – 710 – 6927

„Slzy ti nesvedčia. Radšej by som ťa videl s úsmevom na tvári. Preto by si sa mal pripraviť na to, že vďaka mne sa neprestaneš usmievať.
To ti sľubujem.“

Stále rovnako zarazene hľadel na tú správu.

Niekto ho videl. Niekto videl, ako stratil svoju masku.

Počkať… nebolo spomenuté jeho meno.

Tak je možné, že to je vážne iba omyl.

Naozaj v to veril a dúfal.

Plus, kto chce, aby sa usmieval? To je blbosť… musí. Asi by nad tým ešte dlho premýšľal, kebyže nezazvoní a on radšej rýchlo nedobehne do triedy.

Jimin bol taký šokovaný, že si ani nevšimol chlapca, ktorý ho sledoval, zatiaľ čo stál pred vlastnou triedou.

Chlapec už dlho sledoval svojho spolužiaka, preto o ňom vedel toto tajomstvo. Zistil si na neho číslo. Pôvodne chcel napísať skôr niečo mimo túto tému, lenže toto mu prišlo ako lepší začiatok. Iba dúfa, že ho Jimin neblokne.

***

Nebolo mu úplne jasné, prečo práve on. Nechápe to, nemal službu a musel tam ísť on. Ten profesor ho asi vážne nemusí. Povzdychol si a šiel pre pomôcky do profesorovho kabinetu. Staví svoje obľúbené tenisky na to, že to zas bude niečo veľké ako krava.

Odomkol kabinet a vošiel dnu, rozsvietil si, aby videl. Poobzeral sa, než našiel pomôcky k hodine na stole. Došiel k nemu a pozrel sa, čo je v krabici, našťastie nič strašné, takže to bude ľahké. Chcel zobrať krabicu do ruky, keď mu mobil zavibroval. Povzdychol si a vybral mobil z vrecka, opäť to bolo správa. Hneď ju otvoril, aby sa pozrel, kto mu píše.

Od: 073 – 710 – 6927

„Asi si myslíš, že predošlá správa bola žart. Však mám pravdu, Jimin?“

Zamračil sa na správu, no potom sa dosť vydesil.

Vážne ho niekto videl? No skôr si bol ale istý, že si niekto z neho robí srandu.

Pre: 073 – 710 – 6927

„Kto si? Odkiaľ máš moje číslo? A prečo píšeš blbosti?“

Odoslal to, odložil mobil opäť do nohavíc a zobral do rúk krabicu. Nemal by tu byť dlho, ešte dostane vynadané a to naozaj nemá za potrebné. Cítil ako mu vo vrecku mobil znovu zavibroval, ale teraz nemal čas sa na neho pozrieť.

Hneď ako došiel do triedy ho profesor vypočúval, čo mu to tak dlho trvalo. Čí náhodou nezablúdil a podobne trápne hlášky, aké zvyknú mať títo profesori. Položil krabicu na jeho stôl a namieril si to k svojej lavici. Sedel úplne vzadu, začo bol naozaj šťastný.

Výklad neriešil, pretože tam iba ukazoval a vysvetľoval, čo je čo z tej krabice. Pokiaľ vie, tak to vedieť nebude musieť… ak aj hej, tak to majú v knihe vyobrazené. Zahľadel sa z okna, bol dosť zamestnaný tým, ako uvažoval, kto by si z neho takto robil srandu. Nechcel si za žiadnu cenu pripustiť, že by ho naozaj niekto videl. To by mu skazilo už tak pokazenú reputáciu na škole.

Znovu mu zavibroval mobil, ktorý ho prebral z premýšľania a trochu nadskočil, keďže to nečakal. Nenápadne sa obzeral, či ho nikto nevidel, hlavne profesor, než sa pozrel na to, čo mu prišlo.

Od: 073 – 710 – 6927

„To, odkiaľ mám tvoje číslo, je nepodstatné a nepíšem blbosti. Tiež si z teba nerobím srandu, iba chcem pomôcť. Chcem, aby si sa nemusel pretvarovať. Chcem, aby si bol sám sebou, aby si mal na tvári úprimný úsmev.“

Stále si čítal tie slová dokola. Ako môže niečo také chcieť, keď ho ani poriadne nepozná? A čo on o tom vôbec vie? Tieto slová Jiminovi behali v hlave. Mal veľmi veľa otázok, ale nevedel na akú sa spýtať prvú. Vlastne...

Pre: 073 – 710 – 6927

„Stále si mi nepovedal kto si...“

Presne toto chcel vedieť, odoslal správu. Ak mu povie kto to je, možno by mohol zvážiť, či žartuje alebo nie. Tiež bol dosť zvedavý, čo mu povie, ak nebude chcieť prezradiť kto je. Nečakal dlho a prišla mu správa.

Od: 073 – 710 – 6927

„Nechcem, aby si vedel kto som. Potom by si ma nebral vážne. Ako, nemyslím, že som nejaká zlá osoba! Len chcem, aby si sa tešil z mojich správ aj bez toho, aby si vedel kto som. Dáš mi šancu skúsiť ti pomôcť?“

Jimin sa zarazil, nepozná ho, teda, možno pozná, a preto nechce aby to vedel.

Ale, môže mu veriť?

Môže mu skúsiť veriť?

Čo ak bude ako ostatní, ktorých spoznal?

Čo ak mu ublíži ešte viac, ako mu bolo ublížené?

Ukazovákom klikol na políčko, kam sa píše text a začal písať odpoveď.

Pre: 073 – 710 – 6927

„Neviem či si, alebo nie si zlá osoba, keďže mi nechceš povedať kto si. No dám ti iba jednu šancu… skús ma nesklamať, a hlavne skús, aby som neľutoval, že som neodignoroval tvoju správu.“

Odoslal to a povzdychol si.

„Čo to zas robíš, Jimin?“ zašepkal si sám pre seba, keď pozeral na správu, ktorú odoslal. „Chceš aby to bolo tak, ako minule?“ stále si hovoril potichu iba pre seba. Zahryzol si nervózne do pery, keď mu prišla odpoveď.

Od: 073 – 710 – 6927

„Ani nevieš ako som rád, že si ju neodignoroval. Neboj sa, to posledné je, aby si sa vo mne sklamal… a najmenej si želám, aby si trpel. Ďakujem, že si mi dal šancu.“

„Len aby si mi neklamal...“ zamkol mobil a pozrel sa na profesora, ktorý sa chystal k odchodu.
Dúfal, že to nebude horšie, ako je.

Neverí mu, ale bude rád, ak splní, čo píše.


Ak ho urobí šťastným.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára