nedeľa 30. júla 2017

EVERYDAY || Časť 2.



Šťastne sa pousmial, keď zbadal prichádzajúci autobus. Už si myslel, že mu vynechá spoj a bude musieť čakať v tomto odpornom počasí ďalšiu pol hodinu. Prešiel k stredným dverám autobusu, tie sa otvorili a začali z nich vystupovať ľudia. Počkal, kým vyšli cestujúci, než on sám nastúpil dnu. Nemusel si ani dlho hľadať miesto, dnes bol autobus pomerne prázdny. Moc ho to neprekvapovalo, väčšina cestujúci boli aj tak skôr decká z jeho školy. Až teraz si viac-menej uvedomil, koľko ľudí zo školy tam s ním čakalo. Sadol si k oknu, predsa len, vystupuje skoro až na konečnej, môže sa aspoň pokochať „výhľadom“.

Ruksak si položil na nohy, rukou sa oprel o výčnelok, ktorý bol v okne a zadíval sa von. Teraz je dopravná špička, čo znamenalo veľmi dlhú cestu domov. Má rád cestu autobusom, teda, ak nemusí celú cestu stáť. A najhoršie je, ak sú tu všetci natlačení ako sardinky. No dnes by si želal rýchlu cestu domov.

Nešli ani päť minúť a autobus už stál, nie kvôli červenej, ale kolónam. Povzdychol si a pohodlnejšie sa usadil na nepohodlnom sedadle. Chcel si práve vybrať z tašky zošit, aby nejako zmysluplne využil čas, ale v ten moment mu zavibroval mobil, ktorý mal vo vrecku. Vybral ho z vrecka a pozrel sa, čo sa deje. Správa, nejako tušil, od koho bude. Stále si nebol istý, či to bol dobrý nápad.

073 – 710 – 6927: Vážne si sa chcel učiť? Ešte k tomu v buse? Nechceš si so mnou radšej písať?

Zarazil sa, keďže to znamenalo, že je s ním v autobuse. Chcel sa obzrieť, keď mu znovu zavibroval mobil.

073 – 710 – 6927: Nehľadaj ma, neuvidíš ma. Kebyže som taký nápadný, tak by som sa ti ani neodvážil napísať.

Jimin: Prečo sa tak veľmi bojíš toho, že zistím kto si?

073 – 710 – 6927:  Pretože… by si ma nebral vážne.

Jimin: Myslíš si, že takto ťa budem brať vážne? Veď ani neviem tvoje meno. Aspoň to mi povedz, aby som si tam miesto tvojho čísla napísal tvoje meno.

073 – 710 – 6927: Viem, že nevyzerám dôveryhodne… ale naozaj si nerobím srandu.

Jimin: Tak to dokáž a povedz mi aspoň svoje meno. Ty o mne vieš toľko a ja o tebe skoro nič.

073 – 710 – 6927: Kook ti musí stačiť. Celé meno ti nepoviem, prepáč.

Jimin si povzdychol. Asi bol naivný, keď si myslel, že mu ho povie. No na jednu stranu mal Kook pravdu, radšej si s ním bude písať, ako sa učiť.

Jimin: Dobre, tak Kook. Síce si myslím, že aj to si si vymyslel… ale čo narobím.

Kook: Prepáč, hyung.

Jimin: Hyung? Takže si mladší ako ja. Aspoň niečo viem isto.

Kook: Ale to dúfam neznamená, že ma nebudeš brať vážne. Však?

Jimin: Ak mi nepríde, že si nejako moc vymýšľaš.

Kook: Neboj, nebudem si. Inak, hyung?

Jimin: Hm?

Kook: Povedal ti už niekto, že tvoje malé ručičky sú roztomilé?

Kook: Lebo sú. Hlavne keď píšeš na mobile, tak to je naozaj zlaté.

Sivovlasému mladíkovi sa do tváre nahrnula červeň. Bolo pre neho trápne niečo také čítať. Áno, veľakrát mu hovorili, že má malé ručičky a tiež, že je to zlaté. Lenže toto bolo naozaj trápne. Nestihol nijako reagovať a znovu mu zavibroval mobil.

Kook: Beriem späť… keď sa červenáš, si najviac zlatý. Veľmi roztomilý.

Jimin: Prestaň písať blbosti!

Kook: To nie sú blbosti, myslím to smrteľne vážne. Si celkovo roztomilý, a hlavne si krásny.

Jimin si zahryzol do pery, nechápal, ako mu niečo také môže iba tak písať. Roztomilý a ani krásny si neprišiel. Vedel, ako vyzeral, krásny nebol… nie podľa seba a toho, čo už počul na svoju osobu.

Jimin: Prosím, prestaň písať niečo, čo nemyslíš vážne. Nie som roztomilý, nieto ešte krásny.

Kook: Prečo si niečo také myslíš? Si krásny. Pre mňa určite.

Jimin: Pre teba? Čo tým chceš naznačiť? Vôbec sa mi táto konverzácia nepáči.

Kook: Ty naozaj nechápeš? Mám ťa rád už od prvého stretnutia s tebou. Mohol by som to nazvať láskou na prvý pohľad… aj keď to znie ako blbosť. No stalo sa mi to. Mám ťa rád, hyung.

Musel si to prečítať viackrát po sebe, pretože si nebol istý, či dobre videl. Má ho rád? Zamiloval sa? Ako?

Jimin: Uvedomuješ si, že som chalan, však? A keďže ma oslovuješ hyung, tak aj ty si chalan.

Kook: Uvedomujem. Viem, je to nechutné… ale aj napriek tomu, že sme obaja chalani, som sa zamiloval. Prosím, dovoľ mi ti písať… aj keď ti to príde divné. Nemusíš mi opätovať city, iba chcem, aby si bol úprimne šťastný. Chcem ti pomôcť, aj keď len takto, že si budeme písať.

Jimin: Teraz klameš.

Jimin: Ak by si nechcel, aby si mal u mňa aspoň trochu šancu, nikdy by si mi nenapísal. Mám pravdu?

Bol si istý, že v tomto naozaj klamal. Prečo by inak písal niekomu, koho má rád, aby ho urobil šťastným… ak by niekde vo vnútri nedúfal, že k nemu tá osoba časom pociťovala to isté?

Kook: Priznám sa, že to bol môj prvotný ciel. Lenže vidieť ťa smutného nechcem… preto chcem byť tvoj kamarát. Aj keď budem možno tajne dúfať, že by si sa do mňa niekedy zamiloval.

Kook: Ale stále to nemení nič na tom, že ťa chcem vidieť naozaj šťastného.

Jimin si nebol istý, či naozaj urobil dobre. Nevedel, ako by mu chcel pomôcť ku šťastiu. Cez správy? To je až príliš nereálne… aj keď. Možno.

Jimin: To som zvedavý, či sa ti to podarí.

***

Konečne už bol vo svojej ulici a mieril k sebe domov. Tešil sa, ako sa bude môcť rozvaliť na jeho posteli a nemusieť nič robiť. Cesta autobusom bola nekonečná a únavná. Jediné, prečo nezaspal, bolo, že čakal, či mu ešte Kook napíše. Nenapísal, nevedel, či ho nejako nahneval alebo proste mal lepšie veci na práci, ale trochu dúfal, že by o ňom zistil viac.

Prešiel ku vchodovým dverám, odomkol ich a vošiel do domu. Dnes bude opäť sám doma, keďže jeho rodičia museli niekam odcestovať. Nerád zostával doma sám, nie preto, že by sa bál, ale kvôli tomu, že tu bolo také ticho. Nemal také ticho rád, radšej bol, ak počul otca, keď pozeral televízor, keď počul, ako jeho mama umýva riad alebo niečo robí v kuchyni. Keď mohol mame pomáhať pri varení alebo s otcom pozerať futbal. No toho sa dlho nedočká.

Vyzul sa a šiel rovno do svojej izby, hladný moc nebol, skôr unavený. Vošiel do svojej izby, ruksak hodil niekde k posteli, na ktorú sa rozvalil. Nič sa mu nechcelo, ale vedel, že si bude musieť urobiť veci do školy. Bol ale rád, že toho nie je tak veľa. Pretočil sa na chrbát, vybral z vrecka mobil, aby sa pozrel, či ho niekto nezháňal.

Nič.

Nikto mu nepísal, dokonca ani Kook nie. Nebol to práve on, kto chcel, aby si s ním Jimin písal? Tak prečo sa nesnaží?

Zamračil sa na mobil a otvoril konverzáciu s Kookom. Mal chuť mu napísať, prečo mu neodpisuje, ale to by bolo divné. Teda, od neho. Predsa len, to on chcel, aby mu dal Jimin šancu… avšak, to neznamená, že bude písať prvý. Nie? Mobil znovu zablokoval a položil si ho na hruď. Zahľadel sa na strop, premýšľal, či si nejako nepozisťuje niečo o ňom bez toho, aby mu to povedal. Predsa len, niekto nejakého KOOKA musí poznať. Teda, ak si to meno nevymyslel. Z premýšľania ho vyrušil zvuk mobilu, keďže je doma nemusí mať tichý režim, hneď sa pozrel, kto ho zháňa. Nevedel prečo, ale musel sa pousmiať, keď zbadal meno KOOK.

Nie je divné, ako ho to teší, a pritom mu vôbec neverí? Je to divné, sám si na to vie odpovedať. Otvoril teda od neho správu, aby vedel, čo sa deje.

Kook: Prepáč, že som ti neodpísal. Vybil sa mi mobil, asi by som nemal hrať toľko hier, potom sa mi rýchlo vybije.

Jimin: Alebo si so sebou proste nos externú nabíjačku. Problém bude potom vyriešený.

Kook: To znamená, že ti vadilo moje neodpisovanie? Celkom by to vysvetľovalo tvoje neustále kontrolovanie mobilu v autobuse. Musel som sa nad tým vždy usmiať.

Jimin: Nič také som nerobil!

Kook: Robil, dokonca som videl, ako si vždy niečo písal, ale potom to vyzeralo, ako keby si si to rozmyslel a zmazal to. Myslel som, že v tie chvíle umriem od šťastia, pretože si si chcel so mnou písať.

Jimin: Nenamýšľaj si.

Kook: Nenamýšľam, bolo to tak. Škoda len, že som vystupoval skôr ako ty. Dúfam, že si v poriadku dorazil domov.

Jimin: Neviem prečo by som nemal doraziť v poriadku domov.

Kook: Pretože vonku o takomto čase chodia pochybní ľudia. Vôbec by ma neprekvapilo, ak by na teba chcel niekto niečo skúšať. Predsa len, už som hovoril o tom, aký si zlatý a krásny.

Jimin: A ty zabúdaš, že som chalan, a nie dievča. Dokázal by som sa ubrániť a nie som taký, ako píšeš.

Kook: Prečo o sebe tak uvažuješ? Prečo nevidíš svoju krásu? Nie som sám, čo o tebe hovorí, aký si krásny. Síce to počujem od dievčat, ale stále to platí.

Jimin: Mám svoje dôvody. No na dievčatá by som sa v tomto nespoliehal. Tie niekedy majú divné zmýšľanie o kráse.

Kook: Tak ver mojim slovám, nemusíš veriť tým ich.

Jimin: Je to ťažké, keď ani neviem kto si. Viem iba, že si mladší ako ja… a že sa asi voláš Kook.
Kook: Asi? Je to z môjho mena, proste prezývka. Čo by si ešte chcel vedieť, ak ti toto nestačí?

Jimin: Veľa by som chcel vedieť, ale asi najhlavnejšie, čo chcem vedieť, je… Prečo práve ja? Je toľko krajších chalanov na škole a priznaj si to, aj dievčat. Prečo práve chalan a ešte k tomu ja?

Kook: Pretože aj keď si ma nepoznal, pomohol si mi. A je mi jedno, ako vyzerajú ostatní. Pre mňa si najkrajší ty. Už hlavne tým, že si mi pomohol, viem, že ako osoba si tiež krásny. Nikdy nejde len o to, ako vyzeráš. Prosím, hyung, nehovor o sebe škaredo. Mal by si si viac veriť, pretože ani sám si nevieš predstaviť, ako veľmi z teba ľudia naokolo omdlievajú.

Mladík sa nad poslednou vetou uškrnul. Omdlievať, a z neho? Začínal mať pocit, že si Kook jeho osobu s niekým poplietol. Pretože nič z toho nie je pravda. Ak by bola, nemusel by sa v škole hrať na niekoho iného. Všetko by bolo jednoduchšie a asi aj znesiteľnejšie.


Jednu vec mu ale musel uznať, získava si jeho pozornosť viac, ako by si Jimin sám želal. Pretože povedal, že mu pomohol. Ale kedy? On si nepamätá, že by niekomu pomáhal.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára