nedeľa 30. júla 2017

EVERYDAY || Časť 3.

Jimin: Pomohol? Kedy som ti pomohol? To by som si musel pamätať. Vieš, to, čo hovoríš, ako zo mňa ľudia naokolo umierajú, je dosť nedôveryhodné. Takže to teraz vynecháme… a ty mi odpovieš na moju prvú otázku.

Jimin: Kedy, ako a kde som ti pomohol?

Odoslal to a čakal na odpoveď. Naozaj si vôbec nevybavuje, že by niekedy niekomu pomohol. Možno to bolo nevedomky alebo bol myšlienkami inde, a preto si to nezapamätal.

Kook: Keď som nastúpil na školu, ale nečudujem sa, že si to nepamätáš.

Jimin: Viac mi k tomu nepovieš? Pretože týmto si moc nespomeniem.

Kook: Nechcem, aby si si na to spomenul. Nie preto, že by si vedel kto som. Teda, skôr ako vyzerám. Ale kvôli tomu, prečo si mi pomohol.

Jimin sa zamračil na mobil. Žeby to bolo až také moc zlé? To sa mu nechce veriť.

Jimin: Šikanoval ťa niekto?

Kook: Hyung… povedal som, že nechcem, aby si si spomenul.

Jimin: Tak prečo si to potom spomenul?

-zobrazené-

Jimin: Kook?

-zobrazené-

Jimin: Ty ma ignoruješ?

-zobrazené-

Jimin: Nebol si to náhodou ty, kto si so mnou chcel písať? A takže tu sú tie tvoje reči: Chcem, aby si sa nemusel pretvarovať. Chcem, aby si bol sám sebou, aby si mal na tvári úprimný úsmev.

Jimin: Tušil som to a potvrdilo sa mi, že si len osoba, čo si zo mňa strieľa.

Mladík zablokoval mobil a položil ho na stolík. Naozaj nemal teraz na nič náladu. On chcel, aby sa s ním „rozprával“ a začne ho ignorovať?! Čo je toto za logické uvažovanie?! Z premýšľania ho vyrušilo oznámenie na novú správu.

„Kašlem ťa, teraz ja budem ignorovať,“ povedal smerom k mobilu, ako keby to mal predať ďalej Kookovi, pričom sa otočil na bok, chrbtom k stene. Nejako na neho pomaly doľahla únava, ale najprv bude musieť porobiť veci do školy, až potom spánok.

***

Jimin sa so zakňučaním otočil na bok, keďže ho zobudil otravný zvuk mobilu. Ešte so zatvorenými očami začal nahmatávať ten pekelný prístroj. Rozospato otvoril oči, aby zistil, koľko je najprv hodín, než bude skúmať, kto ho otravuje. Bolo to presne pol hodinu pred tým, ako by mal zazvoniť jeho budík. Mal chuť osobu, čo mu píše, zabiť. Dal sa do sedu a začal sa naťahovať, aby sa nejako prebral. Otvoril správu a okamžite vedel, kto je tak otravný.

Kook: Dobré ráno, hyung!

Jimin: Ako pre koho dobré. Zobudil si ma o pol hodinu skôr, ako mi má zvoniť budík! Pripravil si ma o môj milovaný spánok! To ti neodpustím.

Pretrel si oči a šiel sa pozrieť na to, čo mu vlastne písal, keď ho včera večer ignoroval.

„Hyung, nestrieľam si z teba. Len… ono je to zložitejšie, ako by malo. Nechcem, aby si si  o mne myslel niečo zlé. Iba prosím, nikdy nespochybňuj môj úsudok voči tebe. Nikdy som ti v tom, prečo ti píšem a čo ti píšem, neklamal. Iba mám dôvod, prečo nechcem, aby si vedel, ako sme sa stretli a ako si mi pomohol.“

„No, ako vidím, teraz ma ignoruješ. Tak ti napíšem zajtra ráno. Dobrú noc, hyung!“

„Mal som si to prečítať,“ zamumlal si mladík pre seba, „vypol by som si aspoň zvuk na upozornenia,“ dokončil svoj monológ a pozrel sa, čo odpísal Kook.

Kook: Prepáč, hyung, myslel som, že vstávaš skôr… keďže bývaš ďalej ako ja.

Jimin: Myslel si zle.

Kook: Môžem to nejako odčiniť, že som ťa zobudil skôr?

Jimin zapremýšľal, čo by mu mal napísať. Jedna vec ho napadla a je zvedavý, či to splní. Pre seba sa pousmial a odpísal odpoveď.

Jimin: Tak mi kúp nejaký zákusok.

Kook: Dobre, máš to mať. Dúfam, že sa trafím do toho, čo máš rád.

Jimin: Vážne mi donesieš zákusok?

Kook: Pravdaže, ako odškodné.

Jimin: Prečo tomu neverím?

Kook: Neviem. Len musím vymyslieť, ako ti ho dať, aby si ma nevidel.

Jimin: Mám to! Pretože mi ho aj tak nedonesieš.

Kook: Práve ti tu píšem, že ho donesiem… teda, kúpim. Nevieš snáď takto skoro ráno čítať?

Jimin: Viem, iba neverím, že splníš to, čo mi sľubuješ. A nebuď drzý k svojmu hyungovi! Nevychovanec.

Kook: Ty mi neveríš? Ja som vychovaný! To ty si nevidel, čo píšem.

Jimin: Popravde si ma ešte celkovo nijako neutvrdil v tom, že si zo mňa nerobíš srandu. Videl som, iba tomu neverím.

Kook: Po tom všetkom, čo som ti povedal… mi stále neveríš?

Kook: Úprimne, to zabolelo.

Prečítal si posledné správy od Kooka, medzitým vstal z postele. Šiel ku skrini, aby si z nej zobral čisté veci a uniformu, ktorú mal zavesenú na vešiaku. Po ceste do kúpeľne mu odpisoval.

Jimin: Je mi ľúto, že to zabolelo… ale môj názor tak jednoducho nezmeníš. To by si mi musel nejako dokázať. A tým, že sa mi nechceš ukázať, mi iba potvrdzuješ, že buď si náš starý, odporný, upotený školník… alebo, že je toto celé vtip.

Položil si veci, aj s mobilom, na skrinku v kúpeľni a začal sa vyzliekať z vecí na spanie. Počul, ako mu mobil oznámil správu, ale teraz si to čítať nebude. Vošiel do sprchového kúta a začal svoj ranný rituál.

Už konečne skultúrnený vychádzal z kúpeľne. Nikdy nemal ráno toľko času, ale keďže ho Kook zobudil tak skoro, času mal habadej. Šiel do kuchyne, aby si urobil niečo na raňajky. Až tam si spomenul, že mu Kook odpísal, než šiel do sprchy. Vybral mobil z vrecka a začal si čítať, čo písal.

Kook: Vážne si ma práve prirovnal k nášmu smradľavému školníkovi? No tak to pekne ďakujem, toto zabolelo viac ako to, že mi neveríš. Náhodou, som fešák!

Kook: Teda, aspoň si to myslím ja a počul som to už od pár ľudí.

Pretočil očami a dal variť vodu na čaj. Medzitým vybral všetko, čo potreboval, aby si pripravil jesť. Až potom odpísal.

Jimin: Ja si myslím, že máš veľké sebavedomie a asi aj nos hore.

Kook: Moje sebavedomie je v norme, to ty by si skôr mal popracovať na svojom sebavedomí.

Jimin: Čo ty vôbec vieš, prečo som taký, aký som? Nevieš nič o tom, čo sa stalo! Prečo potom mudruješ?!

Kook: Asi som narazil na citlivú strunku.

Kook: Nechcel som ťa nahnevať, len naozaj si až moc málo veríš. A pritom si krásny, roztomilý, máš nádherný úsmev a krásny hlas. A áno, počul som ťa spievať.

„Čo?“ zamračil sa na poslednú vetu, ktorú si prečítal. Chvíľu premýšľal, kedy ho mohol počuť, keď spieva, iba keď je niekde sám a vie, že ho nikto nebude počuť. Potom mu došlo, čo mu písal. Pozoroval ho už dlhšiu dobu.

Jimin: Ty si ma počul spievať? To je sakra desivé! Ako dlho ma takto sleduješ?!

Sledoval obrazovku svojho mobilu, celkom ho vytáčalo vidieť dolu, že Kook stále len píše. Ak mu napíše niečo zlé, tak ho blokne. Vážne, ako dlho, sakra?!

Kook: Odkedy si mi pomohol. Teda, nechcel som ťa sledovať! Chcel som ti poďakovať, ale nejako som nenabral odvahu a skončilo to tým, že som ťa nenápadne sledoval. Ale nie vždy! Nie som úchyl! Naozaj!

Jimin: Ako ti mám veriť, že nie si úchyl, keď si sa priznal, že si ma sledoval?

Kook: Ak by som ťa sledoval stále, asi viem, čo robíš, nie? A to ja neviem, pretože poznám medze! Nie som úchyl, možno som len divný, lebo sa bojím s tebou hovoriť osobne, ale nie som stalker!

Jimin: Tak ako je možné, že vieš o tom, že bývam ďalej, ako ty? A že máš čírou náhodou moje číslo?

Kook: Obe viem dobre vysvetliť a dokázať, že ťa nesledujem!

Kook: To, kde bývaš, viem náhodou, pretože som s mamou (pracuje v realitke) šiel, keď ukazovala jeden z domov vo vašej ulici. Sám som bol v šoku, keď som ťa videl, ako ideš domov.

Kook: Tvoje číslo som si proste zistil v škole od osoby, čo vie všetko zistiť. Myslím, že vieš, o koho ide, každý na škole ho pozná.

„Namjoon,“ uškrnul sa, on od neho už tiež raz niečo zisťoval. Vždy ho prekvapovalo, že niekto, ako Namjoon, mohol byť taký slušný žiak pred profesormi, ale v skutočnosti bol iný. Ale vždy mu závidel jeho intelekt.

Jimin: Stále si ale neodpovedal, koľko je to na dni alebo mesiace.

Kook: Rok.

Jimin šokovane hľadel na mobil. Rok?! On si rok nevšimol, že ho niekto sleduje?!

Jimin: Tak to si o koľko mladší? Teda, v ktorom ročníku si?

Kook: O dva roky som mladší.

***

Jimin sedel vo svojej lavici a premýšľal nad tým, čo posledné mu Kook napísal. Ešte mu neodpísal, keďže nevedel, čo na to napísať. Do zvonenia na prvú hodinu bolo ešte veľa času, taktiež tu skoro nikto z jeho spolužiakov nebol. S veľkou pravdepodobnosťou sa niekde flákali po škole.

Bol tak zamyslený, že si ani nevšimol, ako k nemu, teda, pred jeho lavicu, prišiel čiernovlasý mladík. Prebralo ho až jeho hlasné odkašlanie. Jimin sa rýchlo pozrel na osobu pred ním. Trochu nechápavo sa na neho pozeral, nejako si nebol istý, prečo práve pred ním stojí Min Yoongi.

„Nebudem to predlžovať, pretože mám ešte niečo na práci,“ začal starší z nich a konečne si Jimin všimol, čo držal v ruke. Bola to taška a on mal podozrenie, že vedel, čo tam je. „Toto ti posiela istá osoba, asi nemusím spomínať kto. Viac ti ale aj tak nepoviem, pretože si to neželá,“ položil pred neho tašku a so zamávaním rukou odišiel preč z triedy.

Jimin sa ešte chvíľu pozeral na miesto, kde pred chvíľou bol Yoongi, než začal z tašky vyberať jej obsah. Naskytol sa mu pohľad na čokoládovú mini-tortičku a bol pri nej aj lístoček. Hneď sa pozrel, čo v ňom stojí.

„Dúfam, že som sa trafil do toho, čo máš rád. Tiež dúfam, že mi stále dáš šancu, aby som sa mohol pokúsiť urobiť ťa šťastným. Kook.“

Chlapec sa musel začať smiať. On mu vážne kúpil zákusok. Nie! On mu kúpil tortičku! A ešte z jeho obľúbenej cukrárne.

Ešte chvíľu sa tešil tomu, čo pred sebou mal, než sa rozhodol napísať Kookovi.

Jimin: Ďakujem, trafil si. Plus, jeden pokus si splnil.

Kook: Som rád. Ehm?

Jimin: Urobil si ma tým, že si slovo splnil, šťastným. Aj keď ide iba o tortičku.

2 komentáre:

  1. Jikook?! Někdo v československém prostředí píše Jikook?! Nemusím všechno číst jen v té zatracené angličtině?! Mám chuť si zavýsknout a poskočit. Prosím! Že ji nepřestaneš psát?!

    Stalker Jungkook mě baví (jasně, není stalker, budeme mu to věřit) a příběhy s pozvedáním Jiminova sebevědomí taky. Ačkoliv zatím je to víc otázek než odpovědí :D Těším se, těším se na další část!!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Sama viem ako je toho v (dajme tomu názov) Česko-slovenskom svete. Ja osobne mám rada JiKook a neboj sa, táto poviedka bude pokračovať. Len mi treba dať trochu času, keďže chodím do prace.

      Neboj, odpovede na otázky budú. Kedy, ale ani sama neviem :D

      Odstrániť