nedeľa 30. júla 2017

IN YOUR EYES || Časť 1.



Snažil sa tváriť čo najviac zaujato, aby nevyzeral ako úplný ignorant. Čo v podstate bol. Vôbec ho nezaujímalo čo mu hovorila, pretože nemal potrebu vedieť najnovšie klebety, ktoré zistila. Nikdy v tomto ženy nechápal a ani nechcel. Furt by len niečo riešili a ohovárali. Stále nechápe, prečo súhlasil, že s ňou pôjde do kaviarne. Povzdychol si a pozrel sa radšej cez okno kaviarne, v ktorej sedeli. Radšej by bol niekde úplne inde. Kde by nebola ona. Kde by bol pokoj a ticho.

Bol zadívaný na rušnú ulicu vedľa kaviarne, keď ho zbadal. Mladíka, ktorý si to s úsmevom na perách brázdil ulicou rovno ku kaviarni. Nechápal, prečo sa stále tak usmieva. Žeby mal dobrú náladu? Prihodilo sa mu niečo dobré a on sa nevie prestať usmievať? Tieto otázky mu behali hlavou, pričom z neho nespúšťal zrak. Ten chalan vyžaroval niečo neopísateľné. Teda vedel by to opísať, ale asi by to trvalo nejaký čas, kým by to všetko dostal zo seba.

Prestal ho sledovať, keďže šiel ku vchodu do kaviarne a ten mu bol chrbtom. Bolo by divné, kebyže sa vytočí a skenuje ho pohľadom. Plus, jeho ignoranciu si už jeho spoločníčka stačila všimnúť.

„Ty ma nepočúvaš!“ udrela ho do ramena a našpúlila na neho urazene pery. Trochu zmätene sa na ňu pozrel, keďže zasa nepočúval, čo povedala. Iba to tušil.

„Prepáč, zamyslel som sa,“ venoval jej jeden zo svojich úsmevov ako ospravedlnenie. Čo aj zabralo, keďže prestala robiť tú pre neho čudnú veci s perami. Videl, že jej prišla správa a začala sa venovať mobilu. On svoj pohľad premiestnil na mladíka, ktorého sledoval vonku. Sedel sám úplne vzadu a nevyzeral, že by mu samota vadila.

***

Od toho osudného dňa ho vídaval v kaviarni pomerne často. Vždy bol sám, no stále usmiaty a pôsobil tak bezstarostne. Cítil sa ako nejaký stalker, nič iné okrem sledovania jeho úsmevu a celkovo jeho osoby, nerobil. Dnes si ale povedal, že sa to zmení. Aj so svojou kávou si to namieril k stolu, kde mladík sedel. Cítil, ako veľmi je nervózny, potili sa mu dlane a mal chuť sa proste otočiť a odísť preč. Nepoznajú sa a on si to proste kráča ku nemu.

Čím bližšie ku nemu bol, tým viac mal pocit, že je to blbý nápad. Akurát si to šiel rozmyslieť, keď mladík sediaci pri stole, zdvihol zrak a pozrel sa na neho. Neskrýval prekvapenie, no potom sa na neho usmial, tým jeho krásnym úsmevom. Čakal, či niečo povie, keď už ku nemu tak šiel. Zhlboka sa nadýchol než prehovoril, robil to hlavne kvôli tomu, aby sa nezakoktal.

„Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa a trochu sa usmial. Mladík mu odpovedal prikývnutím, ktoré bolo doplnené úsmevom.

Sadol si teda naproti nemu, položil svoj horúci nápoj na stôl. Teraz si vlastne uvedomil, že nevie čo povedať. No, ani nemusel. Pretože neznámi začal prvý.

„Chodíš sem často, mám pravdu?“ pozrel sa na neho nadšene a pritom uprel na neho svoje zvedavé oči. Jeongguk chvíľu vstrebával to, že prvýkrát počul jeho hlas. Predsa len, keď si objednával niečo v kaviarni, tak ho moc nepočul. Zasa nemá sluch ako pes.

„Áno,“ odpovedal a venoval mu pohľad. Jeho zvedavý výraz ho nesmierne potešil, ale viac asi fakt, že o ňom vedel...že si ho všimol. „Preto som aj videl, že sedávaš sám. Tak ma napadl-,“

„Napadlo, že si prisadneš a budeš mi robiť spoločnosť?“ Skočil mu do reči a v podstate doplnil, čo mal v pláne povedať.

„Tak nejako,“ zasmial sa. Prišlo mi to zlaté, aký bol nedočkavý, že až mu skočil do reči. „Ja som Jeon Jeongguk,“ usmial sa na neho a čakal, kým konečne spozná jeho meno.

„Kim Taehyung, teší ma Jeongguk,“ venoval mu jeho oslňujúci úsmev. Tým potešil mladíka viac, ako si myslel. Nielenže ho nevyhodil od seba, keď sem šiel, ale aj pretože mu prezradil svoje meno.

Dnešným dňom sa začínala nová kapitola jeho života. Kim Taehyung, bol ako slnko v jeho nudnom živote. Vďaka nemu začínal cítiť, že žije. Cítiť, že nemusí byť život len stereotypný, ale aj zábavný.

***

Znovu sa na seba pozrel v zrkadle. Stále sa mu zdalo, že niečo nie je tak ako chce. Bolo to vlasmi? Alebo je to celkovo tým oblečením? Nevedel, ale bol presvedčený o tom, ako mu to nesluší. Povzdychol si a zadíval sa na svoj odraz v zrkadle. Už nemal veľa času, takže sa prezliecť nemôže. Vlastne ani sám seba nechápe, prečo sa tak snaží vyzerať dobre. Ide predsa len s Taehyungom na párty. Medzi ľudí, ktorých skoro nepozná. To prežije aj bez toho, aby sa za ním každý otáčal.

Natiahol sa po svoju koženú bundu, obliekol si ju. Vedel prečo sa snaží, nie kvôli cudzím ľuďom, ale kvôli hyungovi. Chce sa páčiť hlavne jemu. Zobral si zo skrinky, ktorá bola na chodbe svoje veci. Akurát včas, keďže sa jeho domom ozval zvonček. Usmial sa a šiel k dverám, ktoré otvoril a zbadal tam hneď Taehyunga. Ako vždy bol nádherný, niekedy nechápal ako to robí, ale proste mu pristalo úplne všetko.

„Ahoj hyung,“ venoval mu úsmev než si odložil veci do vreciek a vyšiel z dverí.

„Ahoj Kookie,“ jeho hyung mu venoval úsmev, potom obaja šli vedľa seba preč od jeho domu.

„Ku komu ideme vôbec na párty?“ musel sa spýtať, keďže nejako mu ušlo o kom to hovoril. Tú trápnu prezývku, ktorou mu povedal úspešne ignoroval (prišiel si ako decko, keď mu tak hovoril, ale nemalo zmysel mu to zakazovať). Po očku ho sledoval a čakal na odpoveď.

„Kamarát robí párty, keďže nedávno mal narodeniny,“ odpovedal mu s jeho typickým úsmevom na tvári, „Vlastne som vás už dávnejšie chcel predstaviť, ale nebola nejako príležitosť,“ vysvetlil a mrkol na Jeongguka.

„Je to tvoj hyung?“ kebyže nie je za ten čas čo sa poznajú zvyknutý, tak by ho to žmurknutie trochu rozhodilo.

„Áno je,“ znovu sa neho usmial, „Inak Kookie,“ zrýchlil a zastal priamo čelom pred ním. „Veľmi ti to sluší,“ natiahol k nemu ruku a postrapatil mu vlasy. Potom radšej so smiechom rýchlo zdrhol, keďže mu tým pokazil účes.

„Počkaj, keď ťa dobehnem!“ hneď sa za ním aj rozbehol, samozrejme so smiechom. Ako sa na neho môže za toto hnevať. Veď mu práve povedal, že mu to sluší...a on sa chcel páčiť jemu.

***

Na jeho prekvapenie nešli dlho, kým prišli k domu, kde sa to malo konať. Už z dosť veľkej diaľky bolo počuť hlasnú hudbu. Videl už teraz, že sa dlho nezdrží. Nemal z toho moc dobrý pocit, jediné prečo vtedy súhlasil bolo, že ho Taehyung presvedčil.

Šli ku vchodovým dverám a chcel zazvoniť, ale Tae ho predbehol a rovno otvoril dvere. Šokovane sa na neho pozrel.

‚To ako fakt je otvorené? Nebojí sa, že ho vykradnú?‘ prebehlo mu v hlave, keď si to uvedomil. Naozaj, síce pozval určite veľa ľudí, ale mal by aspoň nemať otvorené dvere. Čo ak by sem prišiel niekto cudzí a niečo mu ukradol?

Ďalej to radšej neriešil a šiel rovno za Taehyungom a keďže sa tu nechcel stratiť, tak sa ho držal ako kliešť. Ako tak sledoval okolie, naozaj tu nikoho nepoznal...teda videl nejakých povedomých ľudí, ale tých pozná iba z videnia. Pozrel sa na mladíka pred ním, bolo vidieť ako hľadá osobu, ktorá túto party koná. Bol sám dosť zvedavý na to ako jeho hyung vyzerá, teda hlavne na to, aký je.

Taehyung sa odrazu zastavil, čo nečakal a preto do neho narazil. Pozrel sa prečo zastal a uvidel partiu (pre neho) neznámych chalanov. Tí sa pozreli ich smerom a hneď sa usmiali, potom všetci došli ku nim. Bolo mu jasné, že to budú jeho kamaráti. Vlastne, ani jedného z jeho priateľov ešte nikdy nevidel...vedel o nich iba z počutia.

„Konečne si tu, už som si myslel, že prídeš,“ podal si s ním  vysoký chalan, ktorý mal pre neho vlasy neidentifikovateľnej farby, ruku a krátko sa objali. Po ňom sa s ním takto privítali aj ďalší traja. Po ich menšom privítaní všetky oči padli na Jeongguka, čo mu bolo okamžite nepríjemné. Nemal rád, ak na neho moc ľudí pozeralo.

„Budem hádať,“ pozrel sa chlapca za Taehyungom a vyzeral, že premýšľa, „Kookie?“ zarazil sa, keď ho tak nazval. Nižší svetlovlasý mladík vedľa neho sa začal smiať.

„Mal si vidieť svoj výraz,“ pozrel sa na neho, pričom sa stále smial. „Kookie je prezývka. Mám pravdu? Aké je tvoje meno? Vieš Tae o tebe hovorí len ako o Kookiem,“ zarazil sa. Vážne ho pred nimi oslovuje takou prezývkou?

„Jeongguk je moje meno,“ pousmial sa na chlapca pred ním.

„Takže Jeongguk. Ja som Hoseok, táto osoba,“ ukázal na mladíka po svojej pravici, „ktorá prekypuje nadšením je Yoongi,“ oslovený mladík ho prebodol pohľadom. Čo bolo naozaj vtipné. Chcel pokračovať, ale bol prerušený.

„Ja som Seokjin,“ usmial sa mladík po Hoseokovej pravej strane, „A toto je Namjoon,“ predstavil mladíka vedľa seba. Bol to ten, ktorý mal tú čudnú farbu vlasov a nazval ho tou trápnou prezývkou.

„Teší ma,“ usmial sa na nich, ale stále sa za Taehyunga schovával. Nie je to tak, že by bol bojazlivý...iba sa cíti čudne pri cudzích ľuďoch. Taehyung sa na neho otočil a jednou rukou ho zobral okolo ramien.

„Nehanbi sa Kookie,“ zazubil sa na neho, „Nič ti neurobia. Prinajhoršom sa iba budú pýtať čudné otázky,“ stále sa usmieval, ale potom sa zarazil. „Jimin tu nie je?“ zdvihol prekvapene obočie a venoval pohľad Hoseokovi.

„Mal by prísť neskôr,“ odpovedal mu a odpil si z pohára, ktorý mal celý čas v ruke.

Jeongguk tušil, že to bude ďalší jeho kamarát, ale nejako teraz riešil iné veci. Chcel zistiť ako sa dostať k nejakému pitiu bez toho, aby sa stratil...a taktiež sa chcel vyhnúť tým čudným otázkam.

***

Netušil, ako sa mu to podarilo, ale stratil svojho hyunga. Bol si istý, že tadiaľto išli spolu, ale nejako sa tu ocitol sám. Povzdychol si a šiel do kuchyne, keďže je možnosť toho, že tam Taehyung bude. Predieral sa cez zabávajúcich sa ľudí (teda ak sa ako zábava dá nazvať to, keď sa tu podivne o seba otierajú a z toho polovica ani netuší s kým). Konečne sa mu podarilo dostať do kuchyne, začal sa obzerať, ale ani tu ho nevidel. Volať mu by bolo dosť na nič. Cez hudbu by to nepočul a tiež by to bolo čudné, že ho takto zháňa.

Došiel k stolu z ktorého si zobral pivo, hneď si ho aj otvoril a šiel na chvíľu na vzduch. Vážne mu medzi toľkými ľuďmi nebolo príjemne. Vyšiel zadným vchodom na záhradu, tu ani nikto nebol a bol rád. Síce nevie kam mu Taehyung zmizol, ale aspoň nie je v tom dome plnom cudzích ľudí. S pivom v ruke šiel k menšiemu altánku, čo tu bol, chcel si sadnúť a na schodoch sedieť nebude...kto vie, či by ho niekto neprizabil, ak by šiel von.

Čím bližšie bol k altánku, tým viac zisťoval, že nie je vonku sám. Videl tam dve postavy vo vrúcnom objatí. Uškrnul sa. Naozaj si myslel, že by aspoň tu mal pokoj od týchto párikov. Možno by sa otočil a odišiel kebyže nepočul známi hlas. Lepšie sa pozrel na dvojicu, keď bol bližšie ku nim. Ostal stáť na mieste ako soľný stĺp. Naozaj počul dobre, bol to Taehyung a nejaké pre neho neznáme dievča. Naskytol sa mu akurát pohľad na to, ako sa bozkávali. Jediné, na čo sa zmohol bolo odtiaľ čo najrýchlejšie odísť. Chcel ísť preč z tohto domu, čo najďalej. Vedel to, nikdy by niekto, ako jeho hyung nebol taký ako on. No, vidieť ho s niekým iným...so ženou ho bolelo. Bolelo bolo slabé slovo, doslovne ho to zabíjalo. Bol si istý, že počul, ako mu pomaly začalo pukať srdce, pričom mu po tvári začali tvoriť mokré cestičky.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára