nedeľa 30. júla 2017

IN YOUR EYES || Časť 2.



Jeongguk sa snažil prejsť cez tancujúcich ľudí v dome, chcel byť naozaj čo najskôr preč. Hlavne nechcel, aby ho veľa ľudí videlo v tomto stave. Pomaly sa mu zrak, kvôli slzám zahmlil viac a mal dosť problém s tým, aby dobre videl na to, kadiaľ ide. Konečne si bol istý, že sa cez všetkých ľudí dostal, keď do niekoho vrazil. Zmätene sa pozrel na osobu, ktorú nechcene sotil na zem. Mladíkovi bolo vidieť na tvári bolestnú grimasu, pričom mumlal niečo v zmysle, že si narazil zadok. Vedel, že to je neslušné, no on tu nechcel byť. Iba mu podal nápomocnú ruku, ale hneď ako chlapec vstal, prešiel okolo neho a šiel preč. Akonáhle bol vonku, úľavne si vydýchol a snažil sa zorientovať kadiaľ prišli. Vôbec mu to teraz nemyslelo a on mal pocit, že domov proste už netrafí. Dlaňou si zakryl ústa, aby z nich neunikol vzlyk. Nevedel zastaviť slzy a vôbec mu nepomáhalo, že nevedel kadiaľ domov. Odrazu pocítil na ramene dotyk. Doslovne odskočil a pozrel sa na osobu, ktorá sa ho dotkla. Bol to ten chalan, do ktorého narazil. Ten venoval Jeonggukovi starostlivý pohľad.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho. Vôbec sa mu nepozdávalo, že mladík plakal. Vlastne mu najprv chcel vynadať, že sa mu neospravedlnil...no, keď si všimol to, že plakal, tak si to rozmyslel. Preto šiel aj za ním von.

Jeongguk mu iba prikývol a snažil sa zahnať slzy. Nižší mladík mu vôbec neveril, bolo vidieť, že sa niečo stalo. Ružovovlasý chlapec sa na neho pousmial.

„Odprevadím ťa domov? Vyzeráš, že si nepamätáš kadiaľ máš ísť. Ak mi povieš kam, ja budem vedieť cestu,“ navrhol mu. Hnedovlasý mladík si nebol istý, či má veriť cudziemu chalanovi...ale tu už byť nechcel. Prikývol teda na súhlas. Nižší mladík sa na neho usmial, „Inak, ja som Jimin,“ natiahol ku nemu svoju ruku.

Jeongguk sa pozrel na jeho ruku a potom na neho. Bol si istý, že to meno už niekde počul, ale nespomenul si kde. Prijal jeho ruku, ktorú mu stisol, „Jeongguk,“ snažil sa znieť zreteľne, aj napriek tomu, že stále neprestal plakať.

„Tak Jeongguk, kde bývaš aby som ťa tam odprevadil?“ spýtal sa a čakal na odpoveď. Mladík mu odpovedal, Jimin ho hneď chytil za zápästie a viedol správnou cestou. Vedel kde to je, blízko býval on sám.

***

Po ceste s Jiminom, sa Jeongguk trochu upokojil. Teda, neprestal plakať úplne, iba už aspoň nevzlykal. Už ho ani nedržal za zápästie, iba proste išli vedľa seba. Ružovovlasý mal, ale na jazyku jednu otázku. Prečo plakal? Pohádal sa s niekým? Bolo mu nejako ublížené? Ak hej, tipoval skôr niečo slovné, keďže zranený nebol. Chcel sa spýtať, ale nevedel či by mohol...no, on je vždy moc zvedavý.

„Jeongguk?“ začal, čím si vyslúžil pozornosť osloveného mladíka. „Povieš mi čo sa stalo? Viem, že sa nepoznáme viac ako päť minút, ale ono pomôže, ak sa vyrozprávaš,“ zastal a pozeral sa na smutného chlapca. Ten zastal tiež a venoval mu svoj uplakaný pohľad. Pohľad na neho, naozaj bolel. Jiminovi prišlo, že osoba, ktorá mu tak ublížila, musela byť veľmi mimo. Svojím spôsobom, Jeongguk pôsobil zraniteľne, teda nevedel ako pôsobí normálne, keď neplače...ale teraz tak rozhodne pôsobil.

Mladší z dvojice nevedel, či sa má zdôveriť. Nepoznal ho, ale niečo mu hovorilo, že by mal. Neprišlo mu, ako keby bol Jimin niekto, kto by bol schopný to obrátiť proti nemu. Ešte chvíľu hľadel na nižšieho mladíka, než pohľadom zavadil o lavičku, ktorá bola pri chodníku. Okamžite, keď ju zbadal sa k nej vydal a posadil sa na ňu. Jimin urobil to isté a čakal či mu povie, čo sa stalo. Jeongguk sa zahľadel na pouličnú lampu, ktorá bola oproti nim, na druhej strane ulice.

„Vi-,“ odmlčal sa pri spomienke na to, čo ho ranilo, „videl som ako sa osoba, ktorú mám rád, bozkávala s niekým iným,“ snažil sa aby jeho hlas, neovplyvnili ďalšie vzlyky, ktoré sa znovu vracali.

Jimin svojou drobnou dlaňou, začal prechádzať po mladíkovom chrbte. Mal pocit, že ešte niečo chce povedať, preto nič ešte nehovoril. A mal pravdu, pretože Jeongguk pokračoval.

„A-Ale, ono hlavný problém je ten, že,“ rozprávalo sa mu trochu ťažko, keď znovu začal vzlykať. Jimin ho stále hladil po chrbte, aby mu pomohol sa trochu upokojiť. Z nejakého dôvodu, to naozaj pomáhalo...aspoň trochu. „Vieš, on je môj hyung,“ zamumlal dosť potichu, preto si nebol chlapec istý či dobre počul. Jeongguk, ale ostal ticho a čakal na spŕšku nadávok na svoju osobu. Tak sa, ale nestalo. Miesto toho ucítil, ako ho drobný mladík vedľa, seba objal.

„Tvoj hyung musí byť slepý, keď nevidí ako ho máš rád,“ venoval mu svoj úprimný úsmev, sám vedel, aké to je. Preto ho chápal, ale na druhú stranu mu bolo chlapca ľúto. Vidieť niečo také, zlomí každého. Hlavne, bol si istý, že Jeongguk je ešte mláďa a hlavne zraniteľný.

„Neprídem ti odporný?“ natočil sa hlavou na Jimina. Nevedel prečo je ku nemu taký milý, veď sa poriadne nepoznajú.

„Nie,“ znovu mu venoval úsmev, „to by som musel, sám sebe prísť nechutný,“ to sa už, ale ružovovlasý smutne pousmial.

Neveriacky hľadel na Jimina. Je možné, že narazí na osobu, ktorá má podobný problém? Ako často sa niečo také stane? Často asi nie, pretože to by bola až podozrivá zhoda okolností.

Vlastne si spomenul, že ani nevie či náhodou tým, odprevadením jeho osoby, neskazil Jiminovi párty,
„Nevadí, že si tu a nie na párty?“ musel priznať, že už bol trochu pokojnejší. Nevzlykal a slzy pomaly prestali tiecť. Jimin záporne zakrútil s hlavou.

„Nie, kamarátov som pozdravil a sú zvyknutý, že niekedy zmiznem,“ Jeongguk prikývol na znak, že rozumie, ako to myslel.

Kamarátov

Jeongguk sa zarazil, spomenul si prečo mu meno Jimin prišlo povedomé. Pozrel sa na mladíka vedľa seba. Ten mu venoval trochu vydesený pohľad, keďže mladší vyzeral, ako keby videl ducha.
„Ty si kamarát Taehyunga?“ spýtal sa na svoje počudovanie až moc rýchlo. Menší mladík prikývol na súhlas.

„Pozn-,“ chcel sa spýtať či sa s ním pozná, ale teraz mu to došlo. „Ty si Kookie?“ vytreštil na Jeongguka oči. Ten pri počutí tej prezývky, prebodol Jimina vražedným pohľadom....ktorý, ale dlho nemal. Prikývol mu na súhlas.

Jimin si automaticky dal všetko dokopy. Jeongguk je zamilovaný do svojho hyunga, pozná sa s Taehyungom...a toho on sám hľadal na párty. Pozrel sa na neho so súcitným pohľadom.

„Tae je proste,“ odmlčal sa. Nevedel ako to má Jeonggukovi povedať. Nadýchol sa aby mu to povedal, ale prerušil ho mladší z nich.

„Nič mi nehovor,“ spražil ho, skôr ako mohol pokračovať, „nechcem to vedieť. Ja...ja sa to chcem dozvedieť, radšej od neho. Už na začiatku som bol pripravený, že moje city nebudú opätované.“ Smutne sa pousmial, pohľad zapichol na svoje ruky. Bude mať tak aspoň viac času pripraviť sa na to, že mu to Taehyung oznámi. Že s niekým chodí. S dievčaťom...



Šli potichu vedľa sebe, ulicou ku Jeonggukovi. Jimin ho celú cestu pozoroval, mal veľkú chuť mu to povedať, ale vedel, že to mladík nechce počuť. Aspoň nie od neho. Odrazu mladík vedľa neho zastal, nižší sa na neho zmetene zahľadel. Žeby už boli na mieste?

„Jimin,“ oslovený spozornel, „ako si sa naučil aby to nebolelo?“ Jeongguk sa mu zadíval do očí. Mladík pred ním sa smutne usmial a prehrabol si vlasy.

„Nenaučil som sa,“ došiel bližšie ku nemu, „bolieť to bude vždy. Musíš sa iba naučiť, ako svoju bolesť nedávať najavo,“ usmial sa na neho.

Chápal ako to myslel, ale nevedel či by to toho bol schopný. Nikdy nebol v týchto veciach dobrý, všetci vždy na ňom zbadali ak sa niečo dialo.

„Ale ak by si sa chcel, porozprávať,“ začal Jimin znovu hovoriť a tým si získal jeho pozornosť, „dám ti moje číslo a môžeš mi kedykoľvek napísať. Pokojne aj zavolať, proste ak bude toho na teba veľa,“ usmial sa na neho a vybral si mobil z vrecka nohavíc, „teda ak chceš, samozrejme.“

Jeongguk sa usmial a prikývol, „Chcem, pretože viem, že v tomto sme na tom rovnako,“ tiež si vybral mobil. Jimin mu venoval úsmev a vymenili si na seba kontakt. Potom už pokračovali v ceste aby sa mladší dostal domov.

***

Jeongguk za sebou zavrel vchodové dvere, ktoré hneď zamkol. Jiminovi povedal, že ho nemusí odprevadiť úplne až k domu. Preto sa rozlúčili asi tri domy od toho jeho. Vyzul sa, dal dole bundu a šiel hore k sebe do izby. Vôbec nemal náladu sa vydať do sprchy, preto si iba vyzliekol veci, ktoré mal na sebe a obliekol veci na spanie. Rovno si zaľahol do perín, do ktorých sa zavŕtal. Objal pritom vankúš.

Musel uznať, že Jimin mal pravdu. Potom ako mu povedal čo sa stalo, uľavilo sa mu. Škoda len, že nezistil u koho má Jimin to, čo on pri Taehyungovi. Z jeho premýšľania ho vyrušil zvuk mobilu. Zodvihol hlavu a pozrel sa na kôpku vecí, ktorá bola na zemi. Povzdychol si, keďže musel vstať z postele, aby si šiel pre mobil. Prešiel od postele k miestu, kde nechal veci, zohol sa a z vrecka nohavíc vybral mobil. Ako si myslel, bolo to oznámenie na WhatsAppe. Presnejšie správa od Taehyunga. Ešte to neotvoril, miesto toho šiel aj s mobilom, späť do postele. Než tam prišiel, došli mu ešte ďalšie štyri správy. Taktiež od Taehyunga, pretočil očami a povzdychol si, išiel si ich teda prečítať.

TaeTae  : Kookie kde si?

TaeTae  : Počul som, že ťa Jimin odprevadil.

TaeTae  : Nebolo ti dobre?

TaeTae  : Mal si povedať mne, odprevadil by som ťa ja.

TaeTae  : Spíš už? Alebo ma len ignoruješ? Naozaj ti je tak zle?

„Keď si spomeniem na to, ako si sa tam s tou kravou olizoval, tak áno,“ nemohol si odpustiť poznámku, ktorou dedukoval fakt, prečo by mu bolo zle. Znovu si povzdychol a šiel mu radšej odpísať, vedel, že by ho inak zaspamoval.

Kookie : Nespím, keďže niekto mi chce zahltiť mobil správami. Nebolo mi dobre, teda stále moc nie je a náhodu som na Jimina narazil. Keďže som netušil ako sa dostať domov, tak navrhol, že ma odprevadí.

Odoslal mu to, vedel o tom, že sa nesmie klamať. No, radšej bude súhlasiť, že mu nebolo dobre. Znovu si ľahol na posteľ a čakal či mu odpíše alebo nie. Ale to by nebol Taehyung ak by neodpísal.

TaeTae  : Určite si pil

TaeTae  : Mám pravdu?

TaeTae  : Keď to nevieš, tak nepi!

TaeTae  : Aspoň, že si na toho Jimina narazil, inak by si blúdil dlho.

TaeTae : Ale aj tak si mohol ísť za mnou.

TaeTae  : Odprevadil by som ťa.

TaeTae  : Predsa len nemôžem dopustiť aby sa Kookiemu niečo stalo.

TaeTae  : No, ale teraz si pekne ľahni a vyspi to!

TaeTae  : Dobrú noc Kookie!

Svojím spôsobom ho tešilo, ako sa o neho jeho hyung bál. No na druhú stranu, spomenul si na to, čo videl. Bolelo to, nechápal prečo je ku nemu taký, keď tam mal to dievča, vlastne ho prekvapilo, že vie o jeho odchode. Ale milo prekvapilo.

Kookie : Nechcel som ťa rušiť, keď si sa zabával. Nič by sa mi nestalo. Skôr to ty neprežeň.

Vedel, že písať ‚Dobrú noc‘ nemá zmysel, keďže on tam ešte nejakú chvíľu bude, ako ho pozná. Chcel odložiť mobil, keď mu znovu zapípal.

TaeTae : Kookie

TaeTae : !!

TaeTae : Ty ma nikdy nerušíš!

TaeTae : To si pamätaj!

TaeTae : Tvoj hyung ťa má rád, takže nikdy si nemysli, že by si ma rušil.

TaeTae : Pretože tomu tak nikdy nie je.

TaeTae : Dobre?

TaeTae : No už, mi neodpisuj a bež spať!

TaeTae : Prídem ťa potom pozrieť či ti je lepšie.

Jeongguka sa zmocnil zvláštny pocit. Nevedel či to bol pocit šťastia z toho, že mu napísal ‚Mám ťa rád‘ alebo z faktu, že to nebolo také mať rád, aké chcel. Vedel iba jedno, Taehyyung v ňom vyvoláva zmiešané pocity. Tomu sa, ale hovorí byť zamilovaný. Alebo nie?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára