nedeľa 30. júla 2017

OPEN YOUR HEART FOR ME || Časť 2.




Mali voľnú hodinu a Taekwoon sa rozhodol, že ju využije na napísanie domácich úloh. Tým pádom by mal doma viac času, ak stihne čo najviac napísať v škole. Bol zamyslený nad riešením jednej úlohy z fyziky, keď počul, ako sa o niečom rozprávajú jeho spolužiaci. Moc dobre nepočul, o čo sa jedná… a po pravde mu to bolo aj jedno. Tí chalani boli poväčšine Alfy, sem-tam Beta… ale hlavne, boli to najväčší kreténi v ich triede a možno aj na škole.

Po chvíli zaregistroval pri svojej lavici nejaký pohyb, prestal sa venovať úlohe a pozrel sa, kto je pri ňom. Zrak mu spočinul na šiestich jeho spolužiakoch, ako naňho pozerajú s veľmi divným pohľadom. Vôbec sa mu nepáčilo, ako sa na neho pozerali… cítil, že toto nedopadne moc dobre. Nestihol nijako zareagovať, pretože jeden z nich hneď začal.

„Načo si to píšeš? Aj kebyže nemáš úlohu, máš istú dobrú známku,“ Na tvári jeho spolužiaka sa objavil úškrn. Taekwoon sa nechápavo zamračil. Nevedel, čo presne myslel tým, že ma istú známku.

„Vidím to tak, že sa buď hráš na blbého, alebo si naozaj tak blbý,“ povedal teraz iný z partie. Stále nemal nejako jasno o čom to hovoria, než začala jedna beta v tejto partii.

„Tebe predsa, ako Omege, stačí, aby si nášmu učiteľovi roztiahol nohy a mal by si dobrú známku,“ všetci naokolo sa súhlasne zasmiali. Na jeho smolu si tým získali pozornosť celej triedy. Začal sa obzerať po spolužiakoch, ktorí boli zvedaví, čo sa tam deje.

„To je pravda. Videli ste, ako po ňom minule slintal náš učiteľ telocviku? Normálne som čakal, kedy ho odtiahne do náraďovne, aby ho tam ohol,“ a takto to pokračovalo ďalej. Posmešky nie len od nich, ale postupne aj od ostatných z triedy.

Cítil, ako sa mu do očí hrnú slzy, ale snažil sa ich ovládnuť. Nesmie im ukázať, že vyhrali. Nesmie… nesmie.... nesmie… tak prečo cíti, ako mu po tvári tečú slzy? Prečo?

Taekwoon sa prudko vyšvihol do sedu a snažil sa trochu upokojiť po tejto nepeknej spomienke. Dlaňou si zotrel slzy, ktoré sa mu kotúľali z očí. Prečo sa mu sníval tento sen? Vlastne, prečo sa mu posledný mesiac vracajú spomienky na to, čo chcel, aby bolo preč? Na čo už nechcel nikdy myslieť?
Osušil si tvár do rukáva svojho trička a pohľadom prebodol obraz naproti svojej posteli. Bol si istý, že za to, ako sa mu vracajú spomienky, môže Wonshik. Kým tu nezačal bývať… teda, skôr, než ho spoznal, sa mu tieto spomienky nevracali.

Pokrčil kolená a objal ich rukami, bradou sa oprel o ruky. Moc dobre si uvedomoval, že nijako tej svadbe nezabráni. No aj napriek tomu dúfal, že sa prihodí nejaký zázrak a bude od toho ušetrený. Predsa len, ako má žiť s niekým, koho ani nepozná? Koho nemiluje? Vlastne si ani nie je istý, či dokáže milovať. Nikdy nebol zamilovaný. Nikdy ani o láske nepremýšľal… nemal na to príležitosť.

Ešte by v tejto polohe ostal asi dlho, kebyže ho nevyruší zaklopanie na dvere. S tichým ‚ďalej‘ sa pozrel k dverám, aby vedel, kto za ním prišiel. Vo dverách sa objavila jeho mamina, ktorá sa na neho usmiala.

„Dobré ráno, zlato,“ prišla k svojmu synovi a sadla si k nemu na posteľ.

Taekwoon sa posadil do tureckého sedu a nechal sa pohladiť po tvári. Musel sa pousmiať, naozaj sa k nemu síce správala občas ako k decku… ale mal rád, keď mu dávala najavo ako ho miluje. Pri nej sa cítil naozaj milovaný.

„Spal som pridlho, že si ma prišla zobudiť?“ pozrel sa na ňu zvedavo.

„Nie,“ usmiala sa na svojho syna, „len by som od teba niečo potrebovala. Teda, skôr ťa chcela poprosiť.“ Začala, na jeho vkus až moc opatrne. Pohľadom jej pokynul, aby pokračovala. Dala si menšiu pauzu, než sa na syna nežne usmiala a pokračovala. „Chcela by som, aby si ty… a Wonshik, šli niekam von. Aby ste sa trochu viac spoznali.“ Pozrela sa na neho s prosbou v očiach.

Ona vedela, že je to pre jej syna ťažké… preto chcela, aby sa aspoň trochu spoznali. Aby si neboli až tak veľmi cudzí. Taekwoon ale iba hľadel na svoju mamu. Nechce s ním ísť niekam sám… ale nejako chápe, prečo to jeho mama chce. Svoj pohľad venoval svojim nohám.

„Nemyslím si, že to bude nejako prospešné,“ povedal skôr pre seba, ako pre ňu. Počul iba ako si žena povzdychla. Pozrel sa na ňu, videl, ako ju trápi celá táto situácia. Chcela niečo povedať, ale prerušil ju. „Ale… pôjdem s ním von.“ Tieto slová vyčarili na tvári jeho mami jeden z jej krásnych úsmevov, aký vedela vyčarovať len ona.

***

Prezeral si sám seba v zrkadle, nevie prečo sa snaží vyzerať dobre. Možno preto, že ide von so svojím snúbencom? Musel sa pozastaviť nad slovom snúbenec… stále si nejako nemohol zvyknúť na ten fakt, že je zasnúbený.

Ak by mal pravdu povedať, nechcel ísť. Pravda je, že aj napriek tomu, ako dlho tu Wonshik bol, tak sa s ním moc nevídal. Nie preto, že by sa nemohli… ale on nechcel. Nechcel sa s ním stretávať, iba ak musel. Stále totižto nebol úplne zmierený so svojím osudom. Kto by aj bol? Zdalo sa mu, ako keby bol jeho život jeden veľký a hnusný vtip.

Ešte raz sa na seba pozrel, než usúdil, že lepšie to už nebude. Vlastne… prečo sa tak snaží? Páčiť sa mu nemusí, vziať sa budú musieť aj kebyže má o štyridsať kíl viac a jazvu cez polku tváre. Povzdychol si a zobral si, čo potreboval, než prešiel od zrkadla k dverám a vyšiel z jeho izby.

Trochu pridal do kroku, mal totižto dosť silné tušenie, že mešká. Zišiel schody a šiel rovno do vstupnej haly… tam sa dohodli, že sa stretnú. Nejako ho neprekvapilo, že Wonshik tu už čakal. Hneď, ako Taekwoona uvidel, sa na neho usmial, ten pohľadom uhol niekde dolu k svojím topánkam. Stále sa pri ňom cítil dosť nesvoj. Došiel k nemu a asi taký meter od neho ostal stáť, nechcel byť pri ňom moc blízko… nepozná ho.

„Môžeme ísť?“ bez toho, aby sa na bielovlasého muža pred sebou pozrel, prikývol. Obliekol si kabát a ešte premýšľal nad šálom… ale ten si nevzal. Možno ani nebudú niekde vonku. Už na sto percent prichystaný venoval mladšiemu pohľad, že je pripravený. Wonshik mu s úsmevom otvoril dvere, aby mohol vyjsť prvý. Bolo to celkom milé gesto… aj keď si prišiel trochu trápne. Predsa len, je muž, nie žena, aby mu otváral dvere.

Sedeli v aute, nevedel kam idú. Jediné, čo sa od Wonshika dozvedel, bolo, že sa mu tam bude páčiť. Čomu samozrejme neveril. Ako by aj mohol? Nepoznajú sa, nemôže vedieť, čo sa mu páči, a čo nie. Oprel sa pohodlnejšie o sedadlo spolujazdca a zadíval sa cez okno. Dnes bol naozaj pekný deň, musel sa kvôli tomu usmievať. Bol síce chladný december, ale bolo naozaj krásne.

Nevedel, ako dlho išli, ale už boli na mieste. Teda, aspoň podľa toho, čo povedal Wonshik. Odpútal sa a vyšiel z auta, musel sa trochu ponaťahovať, keďže celkom dlho sedel v dosť divnej polohe. Striasla ho zima, predsa len, v aute sa kúrilo, a teraz je to dosť šok. Začal sa obzerať, kde sa nachádzajú. Nepoznal to tu, ale dom, pred ktorým zaparkovali, bol naozaj veľmi pekný. Za pár sekúnd k nemu prišiel Wonshik.

„Neboj sa,“ usmial sa na neho, „povedal som si, že by bolo zaujímavé, ak by si sa spoznal s mojimi kamarátmi,“ došiel k Taekwoonovi bližšie, zadíval sa na neho a bolo vidieť, ako o niečom premýšľa. Potom to chvíľu vyzeralo, ako keby sa rozhodoval, či ho zobrať za ruku, alebo nie. Nakoniec mu iba povedal, aby šiel za ním.

Cestou k domu musel premýšľať. Prečo ako prvé miesto, kam ho vezme, je na návštevu k jeho kamarátovi? Nejak to nemôže pochopiť. Chce, aby si z neho jeho kamarát uťahoval? Alebo má nejaký iný plán? Bol dosť podozrievavý, ak sa jednalo o Wonshika.

Obaja došli ku vchodovým dverám, pri ktorých mladší z dvojice zazvonil. Venoval čiernovlasej Omege nežný úsmev. Taekwoon radšej odvrátil zrak niekam dolu a sledoval svoje topánky. Nevedel prečo, ale keď sa na neho usmial, cítil sa divne… tiež mal pocit, že trochu sčervenal.

Po chvíli sa dvere otvorili a v nich stál muž s blonďavými vlasmi. To je už druhýkrát, čo vidí niekoho s netypickou farbou vlasov. Najviac ho asi prekvapilo to, ako sa mu na tvári zjavil veľký úsmev, keď zbadal Wonshika. Začali sa vítať a on tam iba potichu stál a sledoval ich. Netipoval by, že bol od neho starší… možno by ešte povedal, že je mladší. No jedno vedel hneď… a to, že je to Alfa.

„Mimochodom! Jung Taekwoon, toto je Cha Hakyeon,“ predstavil ich navzájom. Taekwoon sa slabo usmial a uklonil. Po tomto ich rýchlom zoznámení obaja vošli dnu do domu.

Vo vnútri sa začali obaja vyzliekať z kabátov. Taekwoon ho chcel povesiť, keď mu ho z rúk zobral Wonshik. Prekvapene sa na neho pozrel, a rovnako sa pozeral na to, ako ten kabát zavesil za neho. Mladík mu venoval jeden zo svojich krásnych úsmevov. Teraz si už bol na betón istý, že sa začervenal… dúfal, že to nebolo moc vidieť.

Asi by tam obaja stále ešte dlho na jednom mieste, kebyže sa odrazu niekto neprivalí s dosť hlasným smiechom. Taekwoon spozornel, cítil totižto prítomnosť ďalšej Omegy. Pozrel sa po hlase a zbadal mladého chlapca s veľmi roztomilým úsmevom na tvári. Akonáhle zbadal návštevu, tak sa rýchlo schoval za Hakyeona. Čo bolo celkom vtipné, keďže bol vyšší ako blondiak.

„Hyukie, prečo sa za mňa schovávaš?“ oslovený mladík radšej zaujal miesto vedľa majiteľa domu. Dosť zvedavo sa pozeral na Taekwoona, ešte ho nikdy nevidel… ale vedel, že to bude ten snúbenec, o ktorom už počul.

***

Sledoval, ako pred neho Hakyeon položil šálku s čajom. Skôr čakal, že niečo také urobí Sanghyuk, ale, ako si všimol, tak si ho jeho Alfa dosť rozmaznáva. Trochu mu to závidel, bolo vidieť, že oni dvaja sa majú veľmi radi. Stačilo sa iba chvíľu pozerať na mladú Omegu, keď sa na neho blondiak pozrel… vždy sa roztomilo usmial a líčka mu sčervenali.

Vlastne, toto bolo úplne prvýkrát, čo stretol Omegu, ako je on sám… predtým sa stretával iba so ženskými omegami. A ani s tými sa nikdy moc nerozprával, teda, ak nerátal sestry.

„Počul som, že sme rovnako starý,“ prehovoril Hakyeon, a tým si získal jeho pozornosť.

Trochu sa zamyslel. Odkiaľ by niečo také vedel? Hneď sa pozrel na Alfu vedľa seba. To, ako „nenápadne“ sa tváril, mu napovedalo, že sa o ňom museli už niekedy baviť. Chápal to… kamaráti si asi hovoria všetko. On vlastne nevedel, či áno, nikdy kamarátov nemal.

„Ja neviem, ale ak ti to bolo povedané, tak to tak asi bude,“ bolo vidieť, že to, ako to povedal, Alfu trochu zaskočilo, no po chvíli sa začal smiať. Po chvíli sa k nemu pridali aj ďalší dvaja muži, iba Taekwoon nechápavo pozeral. Čo také vtipné povedal?

„Na Omegu si nejaký drzý,“ prehovoril Hakyeon, akonáhle sa prestal smiať.

„Nikdy som moc neriešil moje správanie,“ zamumlal dosť potichu, ale aj tak ho všetci počuli.

„Myslím, že ťa budem mať rád,“ Taekwoon sa naňho pozrel dosť prekvapene. Čože?

***

Nevedel, ako dlho tu sú, ale bolo mu tu dobre. Spočiatku si myslel, že sa mu tu nebude páčiť… že sa bude cítiť nepríjemne, ale nestalo sa tak. Je pravda, že Hakyeon a Hyukie boli na jeho vkus trošku hlučnejší a živší, ale bolo mu tu príjemne.

Za celý čas, čo tu boli, si plne uvedomoval aj to, ako sa s ním Wonshik snažil zblížiť. Nechcel byť na neho zlý… a ani nebol, len sa s ním nevedel tak uvoľnene baviť, ako s nimi dvomi. Nemal poňatia prečo, ale proste nevedel. Viac ho ale trápili tie úsmevy, ktoré mu vždy venoval. Nemohol si pomôcť a dosť často musel nejak zakryť svoju červenajúcu sa tvár.

Prečo sa pri ňom tak cítil? Bol nervózny a aj keď sa ho niečo spýtal, tak nevedel odpovedať. Jeho jedinou záchranou bol Sanghyuk, ktorý bol veľmi zvedavý a stále sa ho pýtal nejaké blbosti. Nevadilo mu to, prišlo mu to skôr roztomilé. Chlapec bol roztomilý, hlavne vtedy, keď tvrdil, že nie je. Mal kvôli tomu pocit, že dostane cukrovku. Bol sladký, a hlavne plne oddaný svojej Alfe. Nešlo prehliadnuť, ako sa tí dvaja dopĺňajú a milujú.

Závidel im. Závidel im, že oni nemuseli mať dohodnuté, s kým budú musieť ostať do konca života. Mohli si vybrať, mohli sa zamilovať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára