nedeľa 30. júla 2017

OPEN YOUR HEART FOR ME || Časť 3.




„Myslím, že už je načase, aby sme šli,“ začal Wonshik a postavil sa z gauča, „už sme vás tu otravovali dlho a ešte nás čaká dlhá cesta domov.“ Taekwoon sa akurát chystal tiež vstať, keď sa ozval Hakyeon.

„Práve preto by ste tu mali ostať na noc,“ povedal rázne a bolo na ňom vidieť, že nebude chcieť počuť nesúhlas.

„Hyung, nemôžeme tu len tak ostať cez noc. Nechcem, aby sme ti boli na príťaž,“ začala mu mladšia Alfa oponovať. Taekwoon to len sledoval, popravde, bolo mu tu príjemne, tak by mu ani nevadilo, ak by tu boli cez noc.

„Ako ti napadlo, že by ste boli? Hm? Vidíš, aký je toto veľký dom? Toľko izieb, čo tu mám pre hostí, si ešte nevidel,“ začal, no keď videl ako sa bielovlasý mladík snažil znovu niečo povedať, pokračoval, „Takže tu vôbec nebudete prekážať a nebudete na príťaž. Plus, večer má dosť snežiť a v takom počasí vás nikam nepustím.“

Týmito vetami sa ich „boj“ skončil. Taekwoon sa iba usmial na Sanghyuka, ktorý mu úsmev opätoval. Popravde bola staršia Omega rada, nikdy u nikoho neprespal, pretože nemal kamarátov.

***

Tak, ako Hakyeon povedal, aj bolo. Za ani nie pol hodinu začalo husto snežiť, preto aj Wonshik zavolal, že neprídu domov. Taekwoon veľmi nepočúval, o čom sa ešte bavil s jeho mamou, dosť ho zaujal sneh. Vždy ho fascinoval, bol krásny a tak čistý. Pamätal si, ako nechcel vyjsť von, keď bolo nasnežené, jeho mama si myslela, že to bolo kvôli jeho neláske k zime… ale pravda bola, že práve kvôli tej láske k zime a snehu. Bál sa ho pošpiniť tým, že by naň stúpil. Bál sa skaziť tú dokonalosť, tú čistotu. Z jeho spomínania a premýšľania ho vyrušil dotyk na jeho ramene. Otočil sa tvárou k osobe, ktorá sa ho dotkla.

„Hyung? Máš rád sneh?“ spýtala sa ho mladá Omega s krásnym nevinným úsmevom. Sám sa musel nad tou jeho nevinnosťou, ktorá z neho sršala, usmiať.

„Milujem sneh,“ odpovedal mu s úsmevom na perách. Chlapcovi zažiarili po jeho slovách oči.

„A išiel by si so mnou ráno, teda, ak prestane tak snežiť, postaviť snehuliaka?“ jeho úsmev sa viac rozšíril a Taekwoon sa nestačil čudovať, že to ešte šlo, „Totižto, Hakyeon-hyung so mnou nechce nikdy snehuliaka stavať, že je to len pre deti.“ Mladík sa po svojom monológu smutne zatváril, pričom uprel svoje očká na staršiu Omegu.

Taekwoon by v tej chvíli odprisahal, ako cítil na sebe dosť škaredý pohľad od Hakyeona. Nečudoval sa, pretože takto roztomilo by sa nemala Omega, ktorá k niekomu patrí, tváriť na hocikoho… aj keď je to tiež Omega. Ten pohľad asi vycítil aj chlapec, pretože sa pozrel smerom, kde stáli obe Alfy. Horší pohľad má ale Omega, ak sa jej Alfa zapozerá na inú Omegu… a Taekwoon veľmi dobre vie, aké to je, ak si znepriatelíte inú Omegu, aj keď nevedomky.

„Hyung?“ prehovoril po chvíli Sanghyuk smerom na Taekwoona. Ten bol ale až príliš zahľadený do spomienok, ktoré sa mu vynorili v naozaj nevhodnú chvíľu.

~flashback~

Taekwoon sa zahľadel na svoj obed, teda, ak to mohol nazvať obedom. Naozaj by ho zaujímalo kde hľadajú tie kuchárky, teda, skôr ten konkurz na toto zamestnanie. Dosť znechutene do toho štuchal vidličkou, vidí to tak, že znovu zje asi len tú zeleninu. Povzdychol si a začal sa obzerať po jedálni. Všetci sedeli po skupinkách, väčšinou to boli miešané skupinky zložené z Alf, Biet, aj Omegy tam sem-tam boli, ak chodili s nejakou Alfou z tej partie alebo Betou.

On tu, ako vždy, sedel sám, sem-tam sa jeho smerom niekto pozrel a nahlas sa zasmiali. Dosť často počúval na svoju osobu slová typu: Buzerant, Omyl prírody, Úbožiak.

Dokonca v poslednej dobe sa pridali aj iné veci. Nevedel, kde to kto vzal, ale asi sa o ňom rozprávajú naozaj krásne veci na škole. Čím viac sa o tých veciach dozvedal, tým viac ho to zvnútra ubíjalo. Chcel akurát zjesť aspoň tú zeleninu, keď to započul. Tú vetu, ktorá to všetko začala.

„Kto vôbec dovolil tomu skurvenému buzerantovi chodiť do jedálne?!“

Taekwoon sa zarazil a začal sa obzerať. Kto to povedal? Vedel, že to určite nebol mužský hlas, ale ženský. Po tom, ako sa začal obzerať, sa pridali aj ostatní a so smiechom pokračovali v začatom.

„To je pravda! Kto mu to dovolil?!“

„Iba tu na seba láka pozornosť všetkých Alf!“

„Pošlite toho úbožiaka preč!“

„Vypadni, ty buzerant!“

A dokola.

Dokola.

Dokola.

Dokola!

Taekwoon to už nevydržal a musel z jedálne utiecť. Nevedel, kam presne utekal, ale musel preč. Preč od tých hnusných slov. Preč od tých, ktorí sa zabávali na jeho utrpení. Preč od ľudí, ktorí sa vyžívali v jeho bolesti. Preč… proste preč.

Dobehol až do opustenej časti školy. Vedel, že tu taká je, ale málokedy sem chodil, popravde sa bál, čo by tu mohlo byť. Vošiel do jednej z prázdnych tried a zavrel za sebou dvere. Hneď ako ich zavrel, sa skĺzol po dverách dolu, objal si kolená a nechal voľný priebeh svojim slzám.

Čo im urobil?

Prečo mu toto robia?

Nestačí, že on sám si príde nechutný a odporný?

Prečo mu to ešte viac pripomínajú?

Presne tieto slová mu behali po rozume a v ten deň sa už do triedy nevrátil. Ostal v opustenej triede než skončila škola, až potom ju opustil a šiel domov.

***

Od toho dňa to bolo pre neho v škole horšie, a horšie. Často vynechával hodiny a schovával sa v opustenej triede, kde väčšinu času preplakal. Cítil sa ešte väčším slabochom, ako v skutočnosti bol.
Akurát teraz mali telocvik, mal ho rád, pretože mal rád šport. Tak ako aj ostatní chalani sa zaradil, aby si zobral od učiteľa rozlišovačku, aby bolo vidieť, v akom tíme bude. Bol úprimne rád, že tímy rozdeľuje učiteľ. Inak by asi vôbec nehral a sedel by s babami na lavičke.

Pomaly sa dostával na radu, keď ucítil niečo, čo nemal, teda, skôr nečakal. Boli to ruky jeho spolužiaka na jeho zadku. Prudko sa otočil a ustúpil od neho, vydesene sa na neho pozeral.

„Čo sa deje?“ prišiel k nim telocvikár a na oboch sa pozorne pozeral.

„Ja neviem, odrazu sebou mykol a uskočil,“ Taekwoon sa nestačil diviť, ako mohol jeho spolužiak toto povedať.

„Taekwoon, je to pravda?“ pozrel sa na neho telocvikár. Mladík nevedel, čo povedať, pozeral sa na učiteľa, a potom pozrel na svojho spolužiaka. Ten pohľad neveštil nič pekné.

„Je,“ sklopil pohľad k zemi, „neviem čo to bolo, ale proste ma tak divne striaslo… asi od zimy,“ zamumlal potichu. Učiteľ na to už nič nepovedal a venoval sa ďalej rozdávaniu rozlišovačiek.

Po chvíli ucítil na svojom ramene dotyk, nemusel sa ani pozrieť, kto to bol, aby to vedel.

„Si celkom poslušný, kurvička, vieš o tom?“ povedal k nemu tak, aby to počul len on. Potom už len počul, ako šiel preč.

Čože?

Prečo mi to robia?

Zdvihol konečne zrak, pretože si mal ísť po svoju rozlišovačku. Ani nevedel prečo, ale cestou pohľadom zablúdil k babám na lavičke, čo nemal. Stretol sa s párom očí, ktoré ho nenávistne prepaľovali pohľadom, mal pocit, ako keby do neho vypálili dieru.

V ten deň zistil, aké je to, keď o tebe kolujú na škole naozaj zlé reči… a tiež, aké to je, ak vás znenávidí Omega, ktorej Alfa sa o vás zaujíma.

~end of the flashback~

Zo spomínania ho prebral až fakt, že cítil, ako mu po tvári začali tiecť slzy. Rýchlo si ich začal utierať. Toto nechcel, nechcel sa tu rozplakať, vlastne ani nevedel prečo nedokázal svoje slzy udržať.

„Taekwoon,“ oslovený prestal v tom, čo robil, zdvihol zrak k mladíkovi pred ním.

Wonshik nevedel, prečo bol Taekwoon tak mimo, ale keď zbadal, ako mu po tvári začali tiecť slzy, niečo v ňom sa pohlo. Hneď k nemu vtedy došiel, chcel vedieť, čo sa stalo. Či niečo nepovedal Hyukie, ktorý si občas neuvedomil, čo hovoril, ale tak to nebolo. Čupol si pred Omegu a pohladil ho nežne po tvári, videl ako sa Taekwoon zarazil. Venoval mu nežný úsmev.

„Prečo plačeš?“ stále ho jemne držal za tvár, pričom mu palcom prechádzal po líci. Nepoznali sa dlho, ale vidieť ho plakať ho bolelo. Vedel prečo, vedel to hneď, ako ho uvidel a nebolo to len dohodou ich rodičov. Táto Omega ho priťahovala, mohol by povedať, že sa do neho na prvý pohľad zamiloval. Preto nechce, aby bol smutný. Nechce, aby to bral ako povinnosť. Chce, aby sa do neho Taekwoon tiež zamiloval, chce, aby poznal ten krásny pocit lásky… aby vedel, aké je to byť milovaný.

Ale na to mu musí Taekwoon otvoriť svoje srdce.

Musí chcieť prijať, že by bol schopný sa do Wonshika zamilovať.

Presne to ale bolo pre Taekwoona ťažké a Wonshik to vie. Preto si na neho počká, počká aj po ich svadbe. Počká, kým sa mu sám netvorí, kým mu nezačne plne dôverovať. Kým sa do neho nezamiluje… je ochotný počkať, len aby videl jeho úprimný úsmev. Aby ho videl šťastného… aby videl, ako si užíva byť milovaný.

Taekwoon sa tvárou odtiahol od mladíkovej dlane, pohľad venoval všetkému, len nie jemu. Hanbil sa za to, že sa tu rozplakal ako malé decko.

„To je jedno,“ povedal mu, a potom sa s úsmevom pozrel na Sanghyuka, „Ak to nebude Hakyeonovi vadiť, tak pôjdem rád,“

Hyukie aj napriek tomu, ako si začal robiť obavy, že niečo pokazil, sa začal tešiť a pozrel sa na svoju Alfu s nádejou v očiach. Ten sa na neho láskyplne usmial, než prehovoril.

„Nevidím dôvod, prečo by mi to malo vadiť,“ povedal hlavne smerom k staršej Omege, „Ospravedlňujem sa za môj pohľad smerovaný k tebe. Nemám rád, ak sa Hyukie roztomilo tvári na niekoho iného, ako na mňa. Som žiarlivý, nebolo v tom nič osobné.“

Taekwoon sa pozrel na Alfu. Vedel to. On vedel, prečo sa Omega rozplakala, preto sa ospravedlnil. Videl na ňom, že svoje slová myslí úprimne. Popravde sa ani nečudoval, že je taký žiarlivý… je to Alfa, tie sú. No skôr je to tým, aký je Sanghyuk roztomilý. Sám by na jeho mieste taký bol.

Čiernovlások sa na Hakyeona usmial, bol to úprimný úsmev, „To je v poriadku, sám by som si na tvojom mieste takú Omegu tak chránil.“

Áno, chránil. Kto by nie?

No jedno tu stále nie je vyriešené.

Prečo Taekwoon tak moc nechce, aby sa ho Wonshik dotýkal? Túto otázku si kládol hlavne Hakyeon, pretože nie je slepý a vidí, čo k Omege jeho kamarát cíti.

Na túto otázku ale asi bude musieť prísť Wonshik sám, a najlepšie čím skôr. Pretože ak mu Taekwoon  nebude dôverovať, tak ich vzťah nikdy nebude dobrý ani pre jedného.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára