nedeľa 30. júla 2017

OPEN YOUR HEART FOR ME || Časť 4.



Sanghyuk sedel v obývačke a sledoval pohľadom staršiu Omegu. Prišlo mu, že po tom, ako mali ten krátky rozhovor, ho niečo trápi. Chcel by vedieť, čo to je, ale príde mu blbé vyzvedať… hlavne keď sa poriadne nepoznajú. Nervózne sa hral s prstami na rukách, pričom z Taekwoona nespúšťal pohľad. Jeho zvedavý pohľad si ale všimol niekto iný. Wonshik prišiel ku chlapcovi a dal mu ruku na rameno.
„Hyukie? Pomohol by si mi, prosím, prestrieť stôl?“ povedal jeho smerom, pričom mu oslovený chlapec venoval pohľad. Sanghyuk iba prikývol na súhlas, vstal zo sedačky a spolu s ním vyšiel preč z obývačky.

Mladá Omega nebola blbá. Vedel prečo popýtal jeho, aj keď nepotreboval pomoc. Nasledoval Alfu do jedálne, kde prešli ku skrini s taniermi. Potichu ich vyberal a podával staršiemu z nich. Po chvíli toto ticho Wonshik prerušil.

„Viem, že ťa trápi Taekwoon,“ pousmial sa na mladíka, keď mu venoval pohľad, „tiež ma to trápi… a bolí vidieť ho takého,“ položil taniere na stôl. „Ale nemôžeme to z neho nasilu ťahať,“ venoval mu ďalšie pousmiatie.

Omega chcela niečo namietnuť, ale uvedomil si, že jeho hyung má pravdu. Pokiaľ sa nebude chcieť Taekwoon zdôveriť, nemali by to z neho nasilu ťahať.

„Čo ak to ale vôbec nikdy nepovie?“ chlapec sa pozrel na Alfu a čakal jeho odpoveď.

Wonshik nevedel, čo na to povedať. Sám si totižto dával rovnakú otázku. Má dosť pochybností, že by sa jemu, alebo niekomu inému, Taekwoon zdôveril.

„Musíme mu dať čas,“ bielovlasý mladík sa usmial na svojho spoločníka a spolu s ním šiel konečne prestrieť stôl.

***

Taekwoon pomáhal Hyukiemu spratať veci zo stola, prišlo mu divné nepomôcť, keď tu dnes prespí. Ten s malým úsmevom na perách jeho pomoc ocenil a spolu so staršou Omegou šiel do kuchyne, kam odniesli špinavý riad. Išli potichu vedľa seba, dokonca bolo počuť ako sa obe Alfy rozprávali v obývačke. Vošli do kuchyne, Taekwoon okamžite zamieril k umývadlu, aby ten riad umyl.
„Hyung, nemusíš to umývať. Však to stačí dať do umývačky,“ prehovoril okamžite mladší chlapec. Taekwoon sa na neho pozrel a pousmial sa.

„Ja to ale chcem umyť. Príde mi blbé byť tu a nijako nepomôcť,“ s týmito slovami položil do dresu riad. Sanghyuk na neho chvíľu pozeral, než k nemu prišiel a položil zvyšný riad vedľa dresu. Zatiaľ čo starší umýval riad, on sa rozhodol zobrať do ruky utierku, aby mu pomohol. Hneď, ako si to Taekwoon všimol, sa usmial. Obaja tak boli potichu, ale ani jednému z nich to nevadilo.

Akonáhle mali umytý a aj usušený riad, začali ho spoločne odkladať. No, skôr starší hľadal, kde čo patrí, keďže sa nechcel pýtať, kam to ide a chcel to zistiť sám. Nechcel sa ho proste vypytovať. Akurát odkladal taniere, keď to už Hyukie nevydržal a proste sa musel opýtať.

„Hyung?“ na chvíľu sa odmlčal, aby videl, či ho vníma. „Prečo tak neznášaš, keď sa ťa Wonshik-hyung dotýka?“ stále sa pozeral na staršiu Omegu, preto aj videl, ako reagoval pri jeho otázke.

Nastalo ticho. Sanghyuk tušil, že to pokazil a najradšej by si za to dal facku. Taekwoona táto otázka zaskočila, sám nevedel odpoveď… ale chce odpovedať?

„Prepáč, že som sa pýtal,“ povedal chlapec skôr, ako by na tú otázku vôbec reagoval, „som iba zvedavý. Nemusíš vôbec vnímať, že som sa to spýtal.“ Ešte nikdy z neho tak rýchlo nevypadlo toľko slov za sebou. Naozaj nechcel, aby sa s ním Omega prestala baviť, preto to chcel rýchlo urovnať.

Taekwoon sa otočil k mladšiemu, aby mu mohol vidieť do očí. Chvíľu sa na neho pozeral, čo Omegu dosť znervózňovalo. Naozaj sa bál, že to všetko pokašlal. No starší urobil to, čo nečakal… venoval mu nežný úsmev a postrapatil mu vlasy.

„Neospravedlňuj sa,“ povedal stále s úsmevom a iba nechal ruku na jeho hlave, keď mu venoval priamy pohľad do očí. „Proste,“ odmlčal sa na chvíľu, hľadal správne slová, „nemôžem niekomu len tak začať dôverovať, aby som mu dovolil dotknúť sa ma,“ znovu ho pohladil po vlasoch, než ju dal z jeho hlavy preč.

Hyukie asi chápal, čo tým myslí, teda, vedel, prečo to tak myslí. Je síce mladší, ale chápe to, keď niekto nie je hneď schopný nechať na seba siahať. Pozrel sa svojím roztomilým kukučom na hyunga, sledoval ho ako odkladá posledné veci na miesta, kam patria. V jedno chlapec veril a to, že Taekwoon má dobrú Alfu… že sa nemá čoho báť, pretože Wonshik by mu nikdy vedome neublížil.

Ani jeden z nich ale nevedel o tom, že ich rozhovor nie je len medzi nimi. Wonshik, ktorý bol opretý o stenu vedľa dverí do kuchyne, ich rozhovor počul. Vedel, že Sanghyuk je zvedavý a určite niečo také z neho vypadne… ale nečakal, že by mu na to Taekwoon odpovedal. Pousmial sa a radšej potichu odišiel, aby nebol obvinený z odpočúvania cudzích rozhovorov.

***

Zvyšok dňa strávili buď hraním spoločenských hier alebo pozeraním filmov. Už bolo ale dosť neskoro a všetci boli unavení. Ako prvý sa v tomto „ozval“ Sanghyuk, predsa len, on vyplytval za dnešný deň najviac energie. Teraz tak nejako viac-menej už spal na ramene svojej polovičky. Hakyeon sa na neho s úsmevom pozrel, nežne ho pohladil po tvári, načo sa mladík trochu prebral. Začal sa obzerať okolo seba, než pohľadom zavadil o svoju Alfu.

„Myslím, že je na čase ísť spať,“ nežne sa usmial na Hyukieho, a potom sa pozrel na svoju návštevu. „Poďte, ukážem vám, kde budete spať,“ všetci sa postavili a šli za ním.

Bolo naozaj veľmi zaujímavé sledovať mladú Omegu, ako je tak trochu v polospánku. Hakyeon ho stále musel držať, aby do niečoho nenarazil. Ak by to nebolo nevhodné, tak by sa tomu Taekwoon aj zasmial.

Vyšli schody hore, kde sa Sanghyuk pomaly vzďaľoval s poprianím dobrej noci. Hneď, ako sa stratil v izbe, sa na nich majiteľ domu pozrel. Wonshik veľmi dobre tušil, čo jeho pohľad znamenal, ale Taekwoon nie.

„Mám iba jednu izbu, kde by ste mohli spať,“ povedal skôr smerom k Omege, keďže na ňom závisí, či bude bielovlasý mladík spať na gauči, alebo nie.

„Pôjdem na gauč,“ pousmial sa na svojho hyunga, „len mi, prosím, daj nejakú deku alebo niečo také.“ Hakyeon prikývol a pozrel sa na Omegu, ktorá vyzerala nespokojne.

„Taekwoon? Deje sa niečo?“ spýtal sa ho, pohľad mu hneď venovala aj bielovlasá Alfa.

„Áno,“ pozrel sa smerom, kde stál Wonshik, „Prečo rozhoduješ za mňa?“ obe Alfy boli trochu v šoku. Nechápali, ako to myslel.

„Ako za teba?“ spýtal sa dosť nechápavo, keďže nevedel, čo presne tým myslel.

„S tým, že si sa rozhodol ísť spať na gauč,“ prekvapenie ako Wonshika, tak aj Hakyeona, bolo dosť viditeľné.

Naozaj je nahnevaný za to, že na neho chce jeho snúbenec brať ohľad?

„Je pravda, že mi nie je príjemná predstava, že by si bol so mnou v jednej posteli,“ pokračoval vo svojom prejave stále pohľadom na bielovlasej Alfe. „Ale to neznamená, že ťa nechám spať na gauči,“ potom, ako to povedal, si uvedomil, čo vlastne povedal a pohľad radšej zapichol do zeme. Prišlo mu to teraz dosť trápne.

Hakyeon sa potmehúcky usmial, toto bolo naozaj zaujímavé. Plus, vidieť, ako sa po svojom monológu cíti trápne, bolo celkom roztomilé.

„No, keďže ste si to vyriešili,“ povedal, aby si ho všimli, než pokračoval, „ja idem za Hyukiem, pretože mám podozrenie o jeho zaspaní na zemi,“ otočil sa a šiel smerom k jeho izbe, ale predtým sa ešte otočil, aby im povedal, kde presne je ich izba. Ešte než vošiel, sa znovu otočil na nich, „V izbe máte aj náhradné veci, aby ste mali v čom spať. Dobrú noc, chalani,“ s týmito slovami už naozaj zmizol v izbe.

Až potom si Taekwoon vlastne uvedomil, čo presne teraz bude nasledovať. Dlho o tom ale nepremýšľal, pretože z izby, pri ktorej stáli, počuli ako Hakyeon vynadal chlapcovi, že nemá spať na zemi. Musel sa tomu pobavene usmiať, toho úsmevu si Wonshik všimol a nevedel sa na neho prestať pozerať. Ten pohľad ale Omega vycítila, a preto prestal. Radšej sa vydal k izbe, kde má spať.

Hneď, ako vošiel do izby, rozsvietil, aby tu o nič nezakopol, keďže to tu nepozná. Došiel k posteli a zobral si z nej veci, chcel sa prezliecť, ale uvedomil si prítomnosť Alfy. Pozrel sa na neho a čakal, čo urobí. Wonshik sa otočil chrbtom k nemu a čelom k dverám, aby sa mohol prezliecť.

Omega sa chvíľu nečinne pozerala, než sa začal prezliekať. Chcel sa prezliecť čo najrýchlejšie, nebolo mu príjemné, že by sa mohol kedykoľvek otočiť a pozorovať ho. Nebol zvyknutý prezliekať sa pred Alfou ani v škole. Po tom, čo sa raz stalo, už vôbec.

 ~flashback~

Jeho stredoškolský život bol zo dňa na deň horší. Nikdy by si nepomyslel, že môže byť niekto taký krutý, ako jeho spolužiaci. Vlastne aj väčšina školy, bol jedinou mužskou Omegou na celej škole.
Ako vždy si to mieril do šatne, aby sa mohol prezliecť na telocvik. Schválne tam chodil po tom, ako začala hodina, keďže učiteľovi bolo jedno, že chodí na hodinu neskôr, pretože sa nerád prezliekal pred Alfami. Vždy mal z toho čudný dojem.

Vošiel do šatne a pre istotu sa poobzeral, či tu nikto nie je, naozaj je v tomto dosť čudný. Ale kto by sa mu divil? Omega medzi Alfami je ako bezbranný králiček medzi vlkmi. Došiel k svojej skrinke, otvoril ju a začal si rozopínať košeľu. Akurát si ju šiel dať dolu, keď niečo započul. Natočil hlavu smerom, odkiaľ počul zvuk, ale nič tam nevidel. Nechal to tak a chcel sa doobliekať… ale to už nejako nestihol. Bol niekým pritlačený na skrinku pred ním. Snažil sa vyslobodiť zo zovretia, ale vôbec sa mu to nedarilo.

„Darmo sa snažíš,“ započul pri svojom uchu slizký hlas jedného zo svojich spolužiakov, „vieš, hodina nám odpadla, a keďže viem, ako sem chodíš neskôr… som si povedal, že si na teba počkám,“ potom, ako to dopovedal, olizol Taekwoonovi ucho. Ten sa znechutene otriasol a znovu sa snažil od neho dostať preč.

Teraz mu došlo, že tu bolo podozrivo ticho, keď prišiel… ale ako to, že nevedel o zrušenej hodine? Vždy je to vypísané na nástenke a dnes tam nič nebolo… že by to on dal preč, aby sa uistil, že príde?
Do očí sa mu hrnuli slzy a vedel, že mu nikto nepomôže.

Prečo by aj?

Veď je omyl prírody.

Odpad, ktorý sa nemal nikdy narodiť.

Nikto a nič ho nezachráni, a on to vedel. Taktiež aj jeho spolužiak. Ten, ktorý si ho najčastejšie doberal. Seo Youngsuk bol v tomto plánovaní až príliš veľký detailista, aby sa to pokazilo.

~end of the flashback~

Zarazene hľadel na posteľ neschopný dokončiť prezliekanie. Z premýšľania ho vyrušilo až opakované volanie jeho mena. Spamätal sa a pozrel na Wonshika, ktorý bol stále chrbtom k nemu.
„Čo?“ spýtal sa dosť nechápavo. Bol až tak mimo, že ho nepočul skôr?

„Pýtal som sa, či sa už môžem otočiť,“ zopakoval svoju otázku, ktorú ale predtým Omega nepočula. „Si v poriadku?“ chcel sa na neho pozrieť, ale nebol si istý, či je prezlečený. Taekwoon to zbadal, preto si dal na seba rýchlo tričko.

„Môžeš,“ povedal rýchlo, bielovlasý mladík sa otočil a zadíval sa na neho. Skoro hneď k nemu došiel s vydesením pohľadom. Taekwoon nechápal čo sa deje, než ucítil na svojej tvári dotyk jeho ruky. Plakal a ani si to neuvedomil. Wonshik mu jemne zotrel slzy.

„Prečo plačeš? Stalo sa niečo?“ spýtal sa ho, popravde, čakal, kedy jeho ruku odstrčí ako minule. No neurobil tak. Jediné, čo urobil, bolo, že sa na neho pozeral a bol potichu.

Taekwoon to nechápal. Prečo je na neho taký milý?

Jemu nevadí, že bude mať miesto ženy za partnera muža?

Nepríde mu to divné?

Prečo sa mu zdá, že sa mu kvôli nemu viac, a viac pripomínajú tie zlé veci?

Prečo?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára