nedeľa 30. júla 2017

OPEN YOUR HEART FOR ME || Časť 5.



Stále sa snažil nájsť v jeho očiach odpovede na svoje otázky. Nechcel veriť tomu, že by mu celá táto situácia nevadila. Je pravda, že ich prvé stretnutie bolo divné. Ešte divnejšie bolo, že Wonshik nemal nijaké námietky. Tiež sa zdalo, že mu absolútne nevadí mať Omegu muža.

Nie je to divné?

Pre neho áno, vždy bol za to, kto je, odstrkovaný.

Nechcený.

Osočovaný.

A teraz? Je tu Alfa, ktorá má byť jeho manžel a vôbec mu nevadí, že je muž. Komu by toto prišlo normálne? Kto by sa aj dobrovoľne kamarátil s ďalšou mužskou Omegou?

Čo vlastne od neho očakáva? Čo si o ňom vlastne myslí?

„Taekwoon?“ oslovil ho bielovlasý mladík. Opäť bol zamyslený a neodpovedal mu, ani nereagoval. Až po chvíli sa Omega spamätala.

„Prečo si taký?“ zahľadel sa Alfe hlboko do očí, „Prečo ti nevadí, kto som? Čo si o mne myslíš? A prečo si ku mne taký milý?“ ani sám netušil, ako z neho tieto otázky vybehli. Bol zo seba dosť prekvapený, ale taký bol aj Wonshik. Ten chvíľu iba bez slova hľadel na Omegu, kým zareagoval.

„Neviem aký si myslíš, že som… ale k tomu druhému: Nie, nevadí mi to. Som k tebe milý, pretože nevidím dôvod byť hnusný. Nič zlé si mi neurobil,“ odpovedal čiastočne na to, čo sa pýtal, než pokračoval, „Čo si o tebe myslím?“ nežne sa na staršieho usmial a pohladil ho po tvári, „Myslím si, že si to nemal ľahké, pretože tvoje správanie tomu dosť nasvedčuje. Neviem ale presne, čo sa stalo. Dúfam, že mi to raz prezradíš sám nenútene. Tiež viem, že ma nemáš rád a hodlám to zmeniť. Tým, že mi nedovolíš, aby som sa ťa dotkol, teda, nikomu… ma iba utvrdzuješ v tom, že ti niekto ublížil. Čo ma osobne dosť hnevá, keďže nechápem, ako môže niekto ubližovať ostatným.“

Taekwoon ho pozorne počúval a bol celkom prekvapený. Už dávnejšie ho napadlo, že je Wonshik pozorný… ale toto mu príde ako iný level. Nič mu zatiaľ na to nepovedal, keďže videl, ako ide pokračovať vo svojom monológu.

„Chcem aby si mi dôveroval, to je najviac, čo si želám. A tiež,“ odmlčal sa a zahľadel sa mu hlbšie do očí. Chcel aby pozorne počúval a vnímal čo mu povie, „ Chcem aby si mi dovolil ťa milovať. Pretože ty si lásku zaslúžiš,“ Omega na ňom videla, že svoje slová myslel vážne. A to ho vydesilo, chcel po ňom niečo, o čom si bol istý… že bude ťažké. Kto by už len jeho miloval?

Chcel mu na to niečo povedať, ale opäť ho predbehol. Pred tým ho ale pohladil ho po tvári a znovu sa na neho usmial.

„Určite si unavený, mal by si ísť spať,“ naposledy mu prešiel palcom po líci. Chcel od neho odstúpiť, ale na poslednú chvíľu urobil niečo, čo Taekwoon nečakal. Priblížil sa tvárou k tej jeho a dal mu pusu na čelo. Až potom sa od neho odtiahol, zobral si veci na prezlečenie a šiel k dverám. Omega sa na nič nezmohla, iba sledovala, ako Wonshik otvára dvere a otáča sa smerom k nemu. „Vyspi sa. Ja idem vyskúšať, či má hyung pohodlný gauč,“ usmial sa na neho, „Dobrú noc, Taekwoon,“ s týmito slovami ho nechal samého v izbe.

Iba s jeho myšlienkami a slovami, ktoré mu zneli v hlave stále dokola.

Prečo?

***

Taekwoon sa stále prehadzoval na posteli, nevedel zaspať. Nebol si istý, či je to tým, že spí na neznámom mieste, alebo tým, že premýšľa nad tým, čo mu Wonshik povedal. Zahľadel sa na strop, ktorý, samozrejme, kvôli tme vidieť nebol. Prišlo mu na um, že za jeho nespavosť môže fakt, že Alfa šla spať inde. Je pravda, že má divný pocit z toho spať vedľa neho… ale príde mu hnusné od neho samého, aby ho nechal spať na gauči.

Posadil sa na posteli, z ktorej následne vstal, prešiel k dverám a vyšiel z nich. Bol si istý, že si trochu kope vlastný hrob. Šiel potichu cez dlhú chodbu ku schodisku, po ktorom následne zišiel dolu. Opäť potichu prešiel k obývačke, už z diaľky bolo vidieť svetlo. Trochu ho to prekvapilo, ale potom počul nejaké hlasy. Došlo mu, že Alfa si asi zapla televízor.

Došiel k obývačke a nakukol dnu. Mal pravdu. Wonshik sedel na gauči a sledoval nejaký film. No nevyzeral tak, že by ho ten film nejako zaujal. Ostal stáť na mieste a potichu ho sledoval. Možno by tam stál dlho, keby Alfa neprehovorila.

„Prečo nespíš?“ aj keď bola otázka venovaná Taekwoonovi, nepozrel sa jeho smerom.

„Neviem zaspať,“ odpovedal mu popravde. Zaujímalo ho ako zistil, že tu je.

„Asi ťa zaujíma ako som vedel, že tu si,“ otočil sa k nemu tvárou a ukazovákom sa dotkol svojho nosa, „Cítil som tvoju vôňu. Nie tak, ako keď si niekde v dome, proste takú silnejšiu, čo značilo tvoju prítomnosť tu,“ venoval mu menší úsmev, než pohľad znovu venoval televízoru.

Omega skoro zabudla na tento fakt, keďže už dlho sa nestalo, aby mu niekto pripomenul jeho vôňu. Prešiel pomaly ku gauču, pri ktorom ostal stáť. Pozeral sa na televízor, nejako nevedel čo povedať. Teda, vedel, iba nevedel ako začať.

„Ty prečo nespíš?“ stále mu nevenoval pohľad.

„Tiež neviem zaspať,“ odpovedal, ale ani on sa nepozrel inde, ako na televízor. „Je to moc nahlas, keďže si sem prišiel, alebo si mal iný dôvod?“ položil Omege otázku, ktorou pripomenul, prečo sem vlastne išiel.

„Mal som dôvod,“ svoj zrak konečne premiestnil z filmu na Alfu. Wonshik vycítil jeho pohľad, preto mu ho venoval tiež. Čakal, čo mu povie, „Mal by si ísť spať do izby. Je mi celkom nepríjemné spať s tebou v jednej posteli… ale zasa by mi vadilo, ak by si kvôli mne poriadne nespal.“ Akonáhle si Taekwoon uvedomil, čo povedal, zarazil sa. Bolo to to, čo chcel povedať, ale prišlo mu divné to takto povedať.

Alfa na neho chvíľu potichu pozerala, než sa pousmial, čo mohol Taekwoon vidieť vďaka svetlu z televízora. Nečakal, že by za ním prišiel. Svojím spôsobom ho to potešilo… asi až moc.

„Taekwoon je veľmi milá osoba,“ prehovoril ako svoju odpoveď na to, čo Omega povedala. Wonshik sa postavil a prešiel k Taekwoonovi. Ten teraz dosť znervóznel, nevedel čo chcel urobiť. Natiahol ruku ku Omege s tým, že ho chcel pohladiť po tvári, ale nerobil tak. Miesto toho sa radšej zohol k stolíku, aby z neho zobral ovládač a vypol televízor.

Miestnosť okamžite pohltila tma, kvôli ktorej nevidel ani na krok. Preto sebou aj Taekwoon trhol, keď ucítil dotyk na zápästí.

„Čo sa ľakáš?“ bielovlasý mladík sa musel zasmiať. Bolo vtipné, ako sebou trhol, „Ja ťa nejdem zabiť,“ s týmito slovami ho viedol von z obývačky. Nepustil mu ruku ani keď išli po schodoch hore do hosťovskej izby.

Už to bola nejaká chvíľa odkedy prišli do izby a ľahli si do postele. Ležali k sebe chrbtom a čakali, kedy ten druhý zaspí. Každý mal kvôli tomu iný dôvod.

Taekwoon sa bál, že by na neho Alfa predsa len niečo skúsila, ak by spal. Vedel by mu vtedy urobiť hocičo. Je to Alfa a podľa toho, čo vie, dosť silná Alfa.

Wonshik zas chcel iba chvíľu sledovať jeho pokojnú spiacu tvár. Vedel, že toho sa nedočká, na to sa Omega až moc bála. Cítil to z neho.

„Ak si zo mňa nervózny,“ začal potichu Wonshik, „nemal si mi povedať, aby som sa vrátil do izby.“

„Nie som z teba nervózny,“ oponoval mu, aj keď sám vedel, že to nie je pravda.

Ale priznať to? Nie.

„Tak prečo nespíš?“ Alfa si ľahla na chrbát, ruku si dala pod hlavu a sledovala strop.

„Prečo ty nespíš?“ Wonshik sa krátko zasmial nad tou odpoveďou. Neznášal, keď mu takto odpovedal… ale páčilo sa mu, ak sa nebál byť občas drzý.

„Pretože čakám, kým zaspíš,“ natočil sa tvárou k mladíkovi a sledoval jeho siluetu. “Aby som aspoň raz mohol vidieť tvoju pokojnú spiacu tvár.“

„Prečo by si niečo také chcel vidieť?“ Taekwoon bol trochu v šoku po tej odpovedi, ale chce vedieť dôvod takého nutkania.

„Pretože si krásny,“ zašepkal jeho smerom.

„Prosím, prestaň hovoriť také veci. Viem, že ich nemyslíš vážne,“ Taekwoon sa cítil divne, mal pocit, že sa niečo deje.

„Myslím to vážne. Neviem prečo mi neveríš,“ vycítil, že sa niečo deje… ale nevedel čo.

„Ako mám veriť niekomu, koho poznám tak krátko?“ mal čo robiť, aby sa nezakoktal. Nevedel prečo, ale táto konverzácia sa mu nepáčila.

„Nemám dôvod ti klamať,“ Wonshik sa otočil na bok, čelom k jeho chrbtu. Veľmi si želal, aby sa mladík tiež otočil. Vedel, že tým, čo teraz chce urobiť, možno všetko pokazí, ale nevedel si pomôcť. Dlaňou prešiel po jeho ruke, cítil ako sa Taekwoon napol… ale nič nepovedal. Rukou zastal v pohybe medzi jeho zápästím a lakťom, kde ju aj len tak nehybne nechal. Nepohol ňou, nemal to ani v úmysle. Chcel iba, aby sa mladík upokojil a nebol tak vydesený. „Nič ti neurobím. Tak mi, prosím, dôveruj. Ak by som ti niečo chcel urobiť, už to dávno urobím. Nemyslíš?“ pravdupovediac, niečo také nechcel moc hovoriť, ale bola to pravda a Omega si to uvedomovala. Za dnešný deň mal už toľkokrát možnosť využiť jeho slabé stránky, lenže to nikdy neurobil.

Ak by mal starší povedať pravdu, ten dotyk mu nevadil. Nebol si istý či je to tým, že sa dotýka iba jeho ruky alebo tým, že sa Alfe darí k nemu približovať. Nevedel či mu to vadí alebo je rád, že sa snaží byť pozorný. Jediné, čo vedel, bolo, že mal zmiešané pocity.

„Dobre,“ začal pomaly, chcel si poriadne premyslieť, ako sformuluje vetu, „Zaspím bez toho, aby som sa bál. Ale ty musíš tiež, inak to nemá zmysel.“

Mladší sa usmial. Prišlo mu to celkom zlaté, keď to povedal. Aj keď nechcene, dal z jeho ruky tú svoju preč, ale neotočil sa. Krátko na to, ako dal jeho ruku preč… Taekwoon tou svojou dal jeho ruku späť. Teraz bol trochu zarazený Wonshik. Nechápal ho, teda, chápal čo urobil, ale… prečo?

„Nevadí mi, ak je tam, teda, ak ostane na tom jednom mieste. Celkom ma to upokojuje,“ odpovedal mu, ako keby čítal jeho myšlienky.

Alfa sa iba usmiala a ruku nechala tam, kde bola. Občas si dovolil po nej prejsť palcom, ale nie moc často.

„Dobrú noc,“ zaželal mu dnes už druhýkrát, než sám zavrel oči.

Možno sa mu podarilo dostať sa k nemu bližšie.

Možno mu dovolí, aby ho spoznal lepšie než doteraz.

Tešil sa z toho, preto mohol s menším úsmevom na perách nerušene zaspať.

Zajtra bude predsa len zaujímavý deň.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára