pondelok 11. septembra 2017

IN THE LIGHT OF STARS || Časť 1.


Kým napíšem niečo nové, tak je tu znovu ďalšia časť tejto poviedky.

Tento diel je písaný z pohľadu Dominicka.

Celú noc som nemohol poriadne spať, stále som myslel na to, čo sa včera stalo. Viac ako to, že som sa pohádal s rodičmi, mi vadilo, že som si vypočul tie slová práve od neho.

Pretočil som sa na chrbát a snažil som sa využiť ešte pár minút na „spánok“. Teda, skôr na to, že som mal privreté oči a odmietal vstať. Po chvíli som ucítil slabé pohnutie na posteli, musel som sa pousmiať, pretože som vedel, čo to znamená. Schválne som sa tváril, že ešte spím. Najprv som ucítil na tvári slabé šteklenie, a potom už jemné tlačenie packami na líci. Usmial som sa a pozrel na votrelca, ktorý sa uisťuje o mojom nezaspaní do školy. Ako prvé som zbadal tie krásne modrozelené oči, a potom aj pocítil jemnú srsť na svojej tvári.

„Ty si taký maznáčik,“ stále som sa usmieval, keď som ho pohladil po jemnom kožúšku. Posadil som sa, hneď sa mi aj uvelebil na nohách, podrbal som ho na líci a mohol som cítiť ako vrní. Vždy som si želal ho počuť, ale môžem byť rád aj za toto. Zobral som ho do náruče a vstal som aj s ním z postele. Musím uznať, že je už nejak moc veľký… a to som si myslel, že už nevyrastie. Postavil som ho na komodu a prešiel som k oknu, roztiahol som závesy. Musel som si trochu zvyknúť na ten príval svetla. Dnes to vyzerá na slnečný deň.

Môj pohľad zamieril na domček na strome. Pri spomienke na včerajší rozhovor s Christopherom mám zmiešané pocity. Asi som až moc dúfal, že by ma pochopil. Sklopil som pohľad na parapet a zamyslene sa naň zadíval.

Keď si to tak vezmem, bolo to prvýkrát, čo mi niečo povedal takým štýlom. No aj napriek tomu ma dosť hlodá, že som naňho zvýšil hlas. Nemám to vo zvyku, ale včera som tak urobil.

Zahryzol som si do pery, keď som si spomenul na jeho šokovaný pohľad, keď počul tón môjho hlasu. Najviac ma ale hnevá, že ani nie po piatich minútach som sa mu chcel ísť ospravedlniť za svoju reakciu… ale neurobil som tak. Tým by som mu iba priznal, že má pravdu.

Popravde sa mi ani do školy nechce. Neviem ako sa mám pred ním správať, pretože mám pocit… že ako prvé sa mu ospravedlním. No to nemôžem! Pretože by som tým poukázal na to, ako moc má pravdu vo svojich tvrdeniach.

Povzdychol som si a odstúpil od okna, pohľad som premiestnil na komodu. Mal som v tej chvíli chuť zasmiať sa, keď som zbadal tú guču chlpov. V živote by ma nenapadlo, že sa na mňa môže niekedy takto pozrieť. Hlavu mal naklonenú doľava a z úst mu trčal kúsok jazyka. Úprimne začínam pochybovať o tom, či si zo mňa občas nerobí ten kocúr srandu. Došiel som k nemu a pohladil som ho, keď tak nad tým premýšľam, už od začiatku bol také trdlo. Asi aj to je dôvod, prečo som si vybral práve jeho a prečo mi tak prirástol k srdcu.

~flashback~

Dnes sme mali naozaj krátky deň v škole, odpadli nám dve hodiny a my sme mohli ísť skoro domov. Popravde som si myslel, že nám schválne dajú niečo, aby sme tam museli trčať… ale nestalo sa. Bol som tak zamyslený, že do mňa musel Chris drgnúť. Rýchlo som sa k nemu otočil tvárou, aby som vedel, čo chcel.

„Už som mal pocit, že ťa budem musieť pokropiť vodou,“ povedal mojím smerom s trochu podráždeným výrazom v tvári.

Hodil som po ňom ospravedlňujúci sa úsmev, „Prepáč,“ zamumlal som, „trochu som sa zamyslel.“
Videl som ako si povzdychol, „To nevadí,“ pousmial sa na mňa a pokračoval, „popravde som sa chcel spýtať, či niekam nepôjdeme do mesta, keď sme tak dobre skončili. Doma by sme sa obaja len nudili pri učení alebo videohrách.“

Musel som uznať, že mal pravdu. Tiež ma napadlo, že by sme niekam zašli… napríklad sa najesť. Chvíľu som premýšľal popri tom, ako sme šli po meste, keď v tom mi pohľad padol na útulok.

„Poďme tam!“ ukázal som Christopherovi na útulok. Ten sa pozrel na budovu, a potom na mňa.

„Chceš sa tam iba pozrieť? Alebo aj adoptovať zvieratko?“ trochu ma desilo, ako vážne sa pri tejto otázke tváril. Sám som moc dobre vedel, že iba tak nie je dobré tam ísť… ale chcem tam ísť.

„Chcem si adoptovať,“ povedal som rozhodnuto. Úprimne mi bude aj jedno, čo mi na to povedia doma.

Obaja sme teda šli do budovy. Úprimne, dosť ma toto miesto desilo. Vždy mi bolo tých zvierat tu ľúto, nemohli za to, že ich po nejakom čase nechceli… a tak skončili tu, kde dlho ostať nemohli. Byť tu je v podstate dosť smutné.

Došli sme k mladej slečne, ktorá sa na nás milo usmievala. „Ahojte, chlapci,“ prehovorila na nás, a preto som sa zameral poriadne na to, čo hovorí, „prišli ste si vybrať nového člena rodiny?“ rozprávala trochu rýchlejšie než ľudia, ktorí vedia, aby pri mne hovorili trochu pomalšie… ale pochopil som, čo sa pýtala.

„Ja by som si rád adoptoval zvieratko,“ povedal som smerom k nej. Svoju pozornosť potom venovala ku mne.

„Čo presne by si preferoval?“ po tejto jej vete som sa zamyslel.

„Maznáčika,“ zamumlal som zamyslene, „takže… takže mačku,“ povedal som rozhodnuto k nej. Ona sa usmiala a prikývla. Povedala nám, aby sme šli za ňou.

Vošli sme do miestnosti, kde boli mačky. Som si istý, že mali samostatnú aj pre iné zvieratá. Začal som sa obzerať po jednotlivých klietkach a hľadal som to vyvolené stvorenie, keď som ich tu takto videl, mal som chuť ich zobrať všetky. Bolo mi ich naozaj ľúto, že sú takto po kope a hlavne, že ich je tak veľa.

Zrakom som prešiel po každej z nich, keď som zbadal tú pravú. Hneď som zamieril ku klietke, v ktorej to šedé tigrované klbko bolo. Ako prvé ma ohromili tie krásne zelenomodré oči, myslím, že sa mu/jej páčim tiež… keďže sa ku klietke priblížila, ako to len šlo.

Natiahol som ku klietke ruku a čakal som, čo sa bude diať. Najprv sa na moju ruku iba pozerala, než sa o ňu snažila otrieť cez mriežky, musel som sa zasmiať. Áno, táto je tá pravá.

„Túto,“ otočil som sa na slečnu, ktorá nás sem priviedla, „túto si vezmem,“ usmial som sa na ňu a ona mi úsmev opätovala.

~end of the flashback~

Ukazovákom som ho pohladil pod papuľkou, to je totižto jeho miestečko, ktoré má rád, ak ho niekto hladí. Privrel oči a viac sa mi natisol na prst, aby som pokračoval.

„Ty si vážne maznáčik,“ pohladil som ho, ale už po celej hlave a zohol sa k nemu tvárou, „však mám pravdu, Jack?“ usmial som sa naňho. Po tom, ako som sa takto zohol, dostal som od neho pusinku, ktorú mi dal nosom. Vždy to robí, keď sa tak nahnem. Dal som mu pusu na hlavu, prešiel som k nočnému stolíku a zobral som si odtiaľ mobil. Mám ešte dosť času, než pôjdem do školy… no aj tak sa mi nechce.

Mobil som si dal do vrecka teplákov, v ktorých som spal a prešiel som k skrini, aby som si vybral čisté oblečenie do školy. Zobral som prvé, čo som zbadal, nikdy som moc neriešil, čo si beriem do školy za oblečenie. Načo aj? Predsa len, je to škola, nie módna prehliadka. Popravde si musím nachystať aj veci do školy, keďže včera som pri tom mojom nahnevaní zabudol aj na to.

***

Vyšiel som z domu a dosť ma prekvapilo, na koho som narazil. Pred našou bránou stál Chris opretý o plot s pohľadom zapichnutím na chodníku. Pomaly som prešiel od vchodových dverí k bráničke, ktorú som otvoril. Hneď, ako som ju zavrel, mi Christopher venoval úsmev, ale ja som sa neusmial.

„Nepamätám si, kedy sme sa dohodli na tom, že ideme spolu do školy,“ prekrížil som ruky na hrudi a čakal, čo z neho vypadne. Otočil sa ku mne čelom, aby som ho nevidel iba z profilu. Úsmev mu síce z tváre zmizol, no nahradil ho na chvíľu jeho typický úškrn.

„Ja viem, ale prišlo mi,“ urobil ku mne dva kroky, než pokračoval, „že si musíme pohovoriť,“ pozrel sa mi spriama do očí. Hľadel som do tých jeho zeleno-hnedých očí, ale nič som nepovedal, namiesto toho som prerušil očný kontakt a vydal sa smerom k škole.

Po chvíli ma dobehol, pričom mi znemožnil pokračovať v ceste do školy tým, že sa postavil predo mňa a pohol sa vždy tým smerom, kam som chcel ísť. Vzdal som snahu okolo neho prejsť a pozrel som sa naňho dosť vytočene.

„Ak si si nevšimol, chystám sa do školy a nechcem prísť neskoro,“ povedal som len tak mimochodom, aby pochopil, že vážne nemám náladu sa ráno doťahovať.

„Ja sa tiež chystám do školy,“ pretočil som pri jeho odpovedi oči. Vážne nečakaná odpoveď, keď sme v rovnakej triede. Znovu som sa chystal okolo neho prejsť, keď ma zadržali jeho ruky.

„Dobre, prepáč,“ povedal, keď som zastal a pokračoval, „chcem sa ti ospravedlniť za to, čo som včera povedal. Ja viem, že som povedal niečo, čo som nemal,“ smutne sa na mňa usmial a napriahol ku mne ruku. „Mier?“ čakal, čo urobím. Pozrel som sa na jeho ruku, a potom znovu do jeho tváre. Privrel som oči a povzdychol si… ako keby som sa naňho dokázal dlho hnevať. Napriahnutú ruku som prijal a stisol mu ju.

„Mier,“ zamumlal som s malým úsmevom na perách, a potom mu ruku pustil. Zbytok cesty sme už šli spolu do školy mlčky.

***

Naštvane som kráčal preč zo zborovne. Vážne nemôže byť jeden jediný deň v tomto ústave, aby ma tu niekto nevytočil?! Už vážne neviem, ako mám tej krave, čo si hovorí naša ,profesorka chémie‘, vysvetliť, že ja nie som debil, ale hluchý! Neznášam, keď na mňa niekto tak hovorí. Ako na idiota, pomaly, moc ukazujú rukami… ako keby som bol mimozemšťan!

Došiel som do triedy a sadol si na svoje miesto pred katedrou, ešte bola prestávka, tak si ma moc nikto nevšímal. Za to som ale rád… pretože ak by na mňa teraz niekto prehovoril, asi by som ho roztrhal v zuboch aj za otázku, či nemám orezávatko.

Vybral som skicár a ceruzku, začal som doňho kresliť veľmi výstižnú karikatúru našej profesorky. Keď som dokončil hrubý náčrt, začal som sa na nej pekne realizovať… teda, vybil som si zlosť.
Z môjho počínania ma vyrušil až môj mobil, ktorý mi zavibroval vo vrecku. Trochu som sebou trhol, keďže, narozdiel od ostatných, mám trochu inak prispôsobený mobil.

Položil som ceruzku a pozrel sa, kto otravuje moju osobu. Prebodol som pohľadom text SMSky po jej prečítaní.

Od: Idiot najväčšieho kalibru a. k. a. Christopher
Opäť odhalila, že nie si z tejto planéty? Ako správny votrelec by si mal informovať svoju rodnú planétu, že hrozí tvoje odhalenie.

Vážne nechápem ako mi môže byť niekedy ľúto toho dementa, ak naňho nakričím.

Pre: Idiot najväčšieho kalibru a. k. a. Christopher
Bohužiaľ, mám v tejto budove dosť zlý signál, nemám ich ako informovať… ale možno to pôjde, ak použijem tvoju prázdnu lebku ako vysielač. Predsa len ti je tá hlava len na parádu, keď vôbec nemáš mozog.

Odoslal som mu to a mobil položil na lavicu. Pokračoval som v skrášľovaní svojho výtvoru. Vôbec som nemusel dlho čakať na odpoveď. Vlastne je dosť vtipné, že mi píše, než aby prišiel za mnou, ale chápem to… Predsa len, prejsť z druhého konca triedy je namáhavé. Otvoril som správu a prečítal som si ju.
Od: Idiot najväčšieho kalibru a. k. a. Christopher
Ou! To bolo kruté *pohľad raneného šteňaťa* . Teraz vážne, prečo ťa tá striga chcela vidieť?

Úplne som si ten jeho pohľad vedel predstaviť, chcel som mu odpísať… ale už do triedy vošiel profesor. Mobil som schoval, a radšej zatvoril aj skicár. Myslím, že by hneď spoznal o koho sa jedná. Predsa len, každý tu má túto profesorku ‚rád‘.

***
Telocvik, hodina, na ktorej som skôr do počtu, učiteľ ma nenechá nič robiť, pretože sa bojí, že by som dostal loptou do nosa. Naozaj nemám rád, keď ma niekto podceňuje.

Oprel som sa o stenu a sledoval spolužiakov ako hrajú basketbal. Toto je jediný šport, z ktorého poznám všetky pravidlá… a to vďaka Chrisovi. Predsa len, čo by to bol za kapitána školského družstva, ak by mi ich nevysvetlil, však?

Aj napriek tomu, ako dobre hrali všetci… ja som sa nevedomky zameral iba na jednu osobu a to na Christophera. Fascinovalo ma, ako mu po tvári stiekla kvapôčka potu na krk a z neho dolu do stratena, niekde pod jeho tričkom. Keď som sa tak obzrel k ženskej časti našej triedy, nebol som sám, koho fascinoval pohľad naňho.

Vlastne, ako tak premýšľam, Chris je naozaj veľmi populárny, no niet sa čomu diviť. Keď si to tak vezmem, dosť mu závidím. Už len tú jeho výšku, oproti nemu som krpec… ale inak som dosť vysoký, iba on je obor. Ani som si nestihol uvedomiť, kedy presne nastal tak veľký výškový rozdiel medzi nami.

Ale najviac mu asi závidím to, že sa mu dievčatá samé hádžu pod nohy. Smutne som sa pousmial. O mňa kvôli môjmu postihnutiu žiadna ani len nezakopne.

Ktorá by predsa len chcela chodiť s niekým, kto ju nepočuje?

Na koho sa musí stále pozerať, či ju sleduje, keď rozpráva, aby vedel, čo mu hovorí? Žiadna...

Už aj hlavou som sa oprel o stenu a zadíval sa znovu na Christophera. No, popravde skôr závidím všetkým tým dievčatám. Závidím im, že môžu počuť jeho hlas, jeho smiech… ja mu môžem len odčítať z pier a jeho smiech iba vidieť. Vždy ma bolí vidieť ten krásny úsmev, ale nepočuť jeho hlas a smiech. Taktiež, tie sa ho môžu dotýkať, vidieť jeho telo bez toho, aby si o ňom začal myslieť, že je nechutný.

Zahryzol som si do pery a privrel som viečka. Mal by som prestať myslieť na tieto veci práve teraz… inak hrozí, že si niekto môj pohľad všimne. Pozrel som sa na mobil a zistil, že za chvíľu končí hodina, preto som sa postavil a šiel som si do šatne pre tašku. Nikdy nie som v šatni, keď sa chalani prezliekajú… nemám dôvod. Plus, asi by som z Christophera nespustil zrak a to by nebolo dobré.

Hneď, ako som vošiel do šatne, som šiel k miestu, kde mám svoju tašku. Dal som si ju na chrbát a chystal sa preč… asi som bol pomalý, pretože už tu boli všetci chalani. Po všetkých som hodil rýchli pohľad a snažil sa cez nich prejsť preč, vo dverách som narazil na Chrisa (doslovne som narazil). Chytil som sa za nos, ktorý som si narazil a pozrel sa naňho, on sa mi iba zasmial. Urazene som sa naňho pozrel.

„Smrdíš,“ povedal som mu a prešiel som okolo neho preč. V polovici chodby som sa zastavil a otočil sa k šatni. Chalani nezavreli dvere, takže som mohol vidieť Christophera. Presnejšie, jeho nahý chrbát. Ako je možné, že máme rovnako rokov, ale on má tak široké ramená? Rýchlo, ale detailne, som skenoval jeho chrbát. Ak sa dá povedať o niekom, že má sexy chrbát… ja by som to povedal práve o ňom. Radšej som sa znovu vydal preč, teda, späť do triedy, kvôli ďalšej hodine.

Myslím, že týmito myšlienkami a tým, ako ho potajme sledujem, si ubližujem iba viac a viac.

2 komentáre:

  1. Jsem ráda, že se s Chrisem udobřili. A těžko říct, jak by se Chris tvářil, kdyby mu Domča řekl, že se mu líbí. Třeba by překvapil a řekl by Domonickovi to samé...
    A je nějaká šance, že by se Dominickovi vrátil sluch?
    Jinak se moc těšim na další díl. Děkuju...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ono som tu niekde zabudla napísať, že každý diel bude písaný z pohľadu jedného z nich (ale vždy to na začiatok píšem). Takže celkovo sa dozvieš na ich vzťah pohľad aj z Christopherovej strany :)

      Šanca, že sa mu vráti sluch je nulová, keďže on sa tak narodil a ani som nemala nikdy v pláne, aby Domi niekedy počul.

      Mňa moc teší, že sa ti diel páčil ^^

      Odstrániť