nedeľa 3. septembra 2017

IN THE LIGHT OF STARS || PROLÓG


Ako som už spomínala, tento môj ORIGINÁL príbeh začínam zverejňovať znovu a postupne. Je to hlavne kvôli tomu, že si možno jeho čitatelia nepamätajú niektoré veci a tiež to bolo potrebné pozrieť kvôli chybám.


Opäť tu bol. Už mu to prišlo ako rutina, že sa tu ocitá. Naozaj nemal náladu sa s nimi znovu dohadovať, nikdy to nemalo cenu. Vždy si tvrdili svoje a nedali mu nijakú šancu, aby sa vyjadril. Potom sa vždy čudovali, ako sa nahnevá a odkráča preč.

Ľahol si na chrbát a sledoval strop, bol celý polepený všelijakými nálepkami a plagátmi. Musel sa usmiať. Naozaj sem rád chodil, vždy sa tu dokázal upokojiť a prísť na iné myšlienky. Ako tak na tým premýšľal, vždy skončil po hádke s nimi tu… a vždy tu za ním prišiel on.

Trochu posmutnel. Už je to dávno, čo sa niečo také stalo a on prišiel. Predsa len, má lepšie veci na práci, než aby sa spýtal, čo sa stalo.

Dal si ruku za hlavu a zahľadel sa na jednu nálepku. Bol na nej tak divne nakreslený pes. Dodnes si pamätal ako sa zatváril, keď ho videl, ako to sem nalepil. Nikdy nepochopil ako sa mu niečo také mohlo páči a povedať o tom, že je to pekné. Rukou, ktorú mal doteraz položenú na bruchu, prešiel po spomínanej nálepke prstami. Po tých rokoch bolo vidieť zub času aj na nej. Bola už dosť vyblednutá, no aj napriek tomu stále bolo vidieť, čo na nej je.

Tak moc bol na ňu zahľadený, že si ani nevšimol príchodu istej osoby. Tá len potichu hľadela na mladíka zaujatého starou nálepkou. Musel sa nad tým pousmiať, keď ho niečo zaujalo, vždy mal na tvári tak krásny výraz. Čelo mierne zvraštené a pery zľahka našpúlené. Bol to proste pohľad pre bohov.

Už nevydržal stáť na tom rebríku, a preto vliezol do domčeka celý, až vtedy si ho mladík všimol. Automaticky dal preč ruku od miesta, kde ju mal. Bol dosť prekvapený, že ho tu videl, ale zároveň aj rád.

Sadol si vedľa neho a on sa radšej tiež posadil, mal v pláne spýtať sa prečo prišiel, no mladík ho predbehol.

„Emily mi povedala, že si sa pohádal s rodičmi,“ bola to jednoduchá odpovedať na tú nepovedanú otázku. Hľadel mu do očí a čakal, či mu povie dôvod hádky… aj keď mal tušenie o čo išlo. No nič nehovoril. Vedel, že keď sa s nimi poháda, tak je ako malé decko - tvrdohlavý, a hlavne nechce s nikým komunikovať. „Dominick,“ vyslovil po dlhej chvíli ticha jeho meno, nechcelo sa mu to z neho tĺcť, ale asi nemal na výber.

Mladík otvoril ústa, že mu odpovie, no zas ich zavrel a iba sa zamračil, keď si na to znovu spomenul, cítil, že sa opäť naštve.

„Proste,“ začal potichu, ale odmlčal sa. Vedel, že on chápe prečo je taký… ale tiež mu povie to, čo jeho rodičia. „Chcú aby som chodil do nejakého centra pre hluchých,“ sklopil pohľad na svoje nohy, pričom sa viac zamračil.

Christopher mu na to chcel niečo povedať, lenže sa naňho nepozeral a nevedel by, čo mu hovorí. Po chvíli sa ale naňho Dominick pozrel, pretože on sám chcel vedieť, čo mu povie. Mladík sa naňho pousmial.

„Nebude dobré, ak tam budeš chodiť?“ pri tejto otázke Dominicka niekde v ňom bodlo. Myslel si, že aspoň on pochopí prečo tam nechce. „Viem, že tam nechceš,“ pokračoval, keďže zbadal jeho pohľad, „ale tam aspoň spoznáš nových ľudí a budeš sa mať s kým porozprávať,“ nežne sa na mladíka usmial. No ani ten úsmev ho neupokojil.

„Ty si myslíš, že mi bude v spoločnosti ľudí, čo sú ako ja, lepšie?!“ aj keď to bolo nezvyklé zvýšil pri tejto otázke hlas. „Odpoviem za teba sám… Nie, nebude!“ naštvane na chlapca pred sebou hľadel.
Ako mu mohol niečo také povedať?

To už tak moc mu vadí, že chce, aby si našiel iných priateľov?

„Christopher, ty nevieš aké to je… a nikdy si ma asi ani nechápal,“ venoval mu posledný pohľad. Ten ale nebol nahnevaný… skôr pohľad plný smútku a sklamania. Nebol smutný z faktu, že mal Chris pravdu. Skôr z toho, že to povedal, a potom sa tak usmial… ako keby to bolo tak ľahké.

Postavil sa a prešiel okolo neho (je pravda, že musel byť skrčený, keď stál) s úmyslom odísť z domčeku. Myslel si, že aspoň on ho pochopí… ale zmýlil sa.

Už dávno ho nechápe.

Dávno to nie je ten Christopher, ktorého poznal… a ktorý mu chýba.






2 komentáre:

  1. Dominic je hluchý? Ale třeba by mu v tom centru se stejně postiženými lidmi bylo dobře. Měl by to aspoň zkusit, měl by je napřed poznat, pak by se mohl rozhodnout. No jsem teda zvědavá, co Dominic udělá.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno Dominick je hluchý, ono na starom blogu som písala, že k tomuto príbehu ma inšpirovali moji hluchonemí kolegovia (ja proste všade niečo nájdem :D). Možno by mu bolo lepšie, možno nie. Stále závisí ako to vníma on sám

      Odstrániť