sobota 21. októbra 2017

POKUŠENIE || DIEL 1.


Tak som sa konečne dostala k prepisovaniu tohto príbehu. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi som sama zo seba zdesená. Bolo to strašné (teda asi aj bude stále, predsa len sa poznám). Snažila som sa to oživiť, ale nechať tomu trochu pôvodného "šmrncu".
Dúfam, že niekoho poteším...či už tých, čo tento príbeh čítali alebo nových čitateľov.

Poznámka pre nových čitateľov: Príbeh som začala písať ešte v roku 2013 a teraz ho prepisujem (čo je samovražda). Takže preto bude Yongguk, aký bude. V tom čase sa mi na to dosť hodil.

Za prípadné chyby sa ospravedlňujem.

Yongguk pohľadom prepaľoval mladíka, ktorý sedel na druhom konci triedy. Premýšľal nad tým, čo presne mu dnes vyvedie. Nevedel čím to bolo, ale odkedy sem Himchan prestúpil, nemal ho rád. Nechápal prečo mal mladíka každý rád.

Čo bolo na ňom také úžasné?

Vzhľadovo mu prišiel úplne obyčajný. Nebol nijako extra krásny, že by ste z toho padali na zadok. Tiež jeho postava bola priemerná. Vôbec to nechápal, vždy bolo okolo neho, tak veľa ľudí. Úplne všetci sa s ním rozprávali a nebolo to nútené. Nechápal, čo bolo na ňom tak výnimočné. Nebol nič, absolútne nič.

Tak, prečo ho teda mali všetci radi? Pretože bol milý? To pre Yongguka, nebol dostačujúci dôvod. Jedným si bol ale istý, znepríjemní mu život, ako to len pôjde. Stredná škola je sama o sebe strašná, ale pre neho bude ešte viac. Na mladíkovej tvári sa objavil úškrn, keď počul zvonček ohlasujúci koniec hodiny. Sledoval, ako sa všetci začali zberať a odchádzať preč. Pohľadom stále sledoval svojho spolužiaka a on už vedel, čo presne mu dnes vyvedie. A veľmi sa tešil, až to bude môcť uskutočniť.

***

Telocvikár im nakázal individuálnu rozcvičku, to Yonggukovi vôbec nevadilo. Musel sa stále usmievať, keďže on jediný dobre vedel, čo sa za pár minút stane. Mal dobre premyslené, čo urobí a tiež vedel, že z toho zle mať nebude, keďže jeho otec bol dosť štedrým sponzorom tejto školy. Profesorky a tiež aj profesori, ho vždy chceli mať na svojej strane a on to veľmi rád využíval. Bol tak moc zamyslený a nadšený zo svojho plánu, že ho do reality vrátil až zvuk píšťalky. Natočil sa tvárou k profesorovi a čakal, čo múdre z neho vypadne.

„Dobre. Dúfam, že ste sa dobre rozcvičili,“ povedal, než si všetkých prezrel rýchlo pohľadom, „zabeháte si. Postavte sa na čiary!“ s týmito slovami ukončil svoj krátky monológ.

Všetci sa zaradili na čiaru, aj keď väčšina s dosť hlasnými protestami. Yongguk sa postavil hneď vedľa Himchana, nemohol byť moc ďaleko, bolo by to divné. Na povel profesora sa pripravili a následne rozbehli. Držal sa pri ňom, čo nebolo vôbec ťažké, keďže Himchan nebol  veľmi bežecký typ. Bežal jeho tempom a čakal na ten správny moment, aby mohol uskutočniť svoj plán. V ten správny okamih, podkopol chlapcovi nohu. Himchan automaticky  padol tvárou na zem, úplne zabudol na pravidlo, aby sa zaprel rukami. Práve preto spadol rovno na tvár. Všetci prestali bežať, keď započuli nielen Himchanov pád, ale aj profesorovu píšťalku. Ten k nemu okamžite pribehol a pomohol mu posadiť sa.

„Ou, prepáč,“ začal Yongguk, keď mladíka začal profesor prezerať, „nechcel som,“ dokončil s falošným súcitom v hlase. Všetci, vrátane profesora vedeli, že to urobil náročky, ale nikto si nedovolil to povedať nahlas.

Profesor si poriadne prezrel Himchanovu tvár, celá bola doškriabaná a nos neprestával krvácať. Starší muž si povzdychol: „Musíš ísť na ošetrovňu, aby sme sa uistili, že ten nos nie je zlomený,“ zhodnotil jeho stav. Chcel mu pomôcť na nohy, aby s ním mohol na tú ošetrovňu ísť, ale bol prerušený hlasom jedného zo svojich študentov.

„Pôjdem tam s ním ja,“ začal Yongguk, „predsa len, bolo to mojou nešikovnosťou,“ pousmial sa na profesora, čo bol jasný znak, aby mu neodvrával. Nikto nechcel mať problémy s Yonggukom a jeho otcom.

Profesor si ho chvíľu premeriaval pohľadom, nechcel mať s chlapcom problémy. Iba prikývol a v duchu sa modlil, aby Himchanovi neurobil nič ďalšie.

Yongguk sa pre seba usmial, mal tak rád otcove konexie. Podišiel k chlapcovi, ktorý bol stále na zemi a podal mu ruku. Himchan sa chvíľu na tú ruku pozeral, než ju dosť neochotne prijal. Veľmi dobre vedel, že všetko toto, bolo naschvál. Bol pre Yongguka tŕňom v oku, odkedy tu prestúpil. Ale toto ho prekvapilo, nikdy mu ešte neublížil fyzicky, skôr to bývalo psychického charakteru.

***

Už cestou do budovy školy chlapcovi prestal krvácať nos, čo bola veľmi dobrá správa. Himchanovi sa absolútne nechcelo na ošetrovňu, teda nie s Yonggukom. Práve z toho dôvodu sa úmyselne vliekol. Dúfal, že jeho spolužiak zmení názor a vráti sa na hodinu. Lenže, to by mal asi až moc veľké šťastie, ktoré pri Yonggukovi absolútne nehrozí.

Konečne vyšli schody a išli smerom k miestu, kde mala byť ošetrovňa. Ostali stáť pred jej dverami, Yongguk zaklopal, ale nikto sa neozýval. Preto aj obaja vošli dnu, lenže nikto tam nebol, čo popravde jednému z mladíkov dosť vyhovovalo. Na druhú stranu Himchan, mal dosť strach, hlavne, keď počul cvaknutie zámku.

„Je ti zima? Nejako sa trasieš,“ prehovoril s úškrnom na tvári Yongguk a prešiel k nemu. Himchan si do tej chvíle ani neuvedomil, že sa triasol. Priznáva sa, že ho desil, ale to len kvôli tomu, čo sa stalo pred pár minútami.

Yongguk do neho drgol, čo mladík nečakal a neustál. Spadol na zem, ale tentoraz sa stihol ochrániť rukami. Chcel sa postaviť, ale v tom mu zabránil chlapec nad ním. Kolenom ho zatlačil naspäť na zem, čo malo za následok bolestné zakňučanie. Himchan sa s vydeseným pohľadom na neho pozrel.
„Kto ti dovolil vstať?“ zavrčal a kolenom ho pritlačil na zem, Himchan zareagoval bolestným zastonaním. Yongguk sa zasmial a silno zatlačil na chlapcov chrbát. „Channieho to bolí?“ zlomyseľne sa usmial, než sa zamračil a prudko ho chytil za vlasy, „Už len tvoja existencia ma neskutočne vytáča. Buď sa staneš neviditeľným, alebo si na takého správanie z mojej strany zvykaj,“ pustil jeho vlasy, čím sa Himchan udrel tvárou o zem. Hneď po tom, vstal a pomalým krokom sa vydal k dverám. Odomkol ich a bez jediného pohľadu na mladíka, ktorý stále bez jediného pohybu ležal na zemi, odišiel z ošetrovne.

Himchan ešte chvíľu ležal na zemi, než sa posadil, rukami si objal kolená a čelom sa o nich oprel. Bolo mu jedno, že mu nos začal znovu krvácať z toho, ako sa udrel tvárou o zem. Práve teraz mu to prišlo nepodstatné. Chcel vedieť iba to, čo urobil Yonggukovi. Vôbec nevedel, prečo si zaslúžil od niekoho, ako bol Bang Yongguk, takéto správanie. Nikdy mu nič neurobil, dokonca sa ani poriadne nerozprávali. Pretože od začiatku, ho nemal Yongguk rád. Celé toto ho ničilo a to hlavne po psychickej stránke. Všetky tie nadávky, ktoré každý deň počúval. Tie posmešky alebo stratené veci. Yongguk mu znepríjemňoval stredoškolský život, ako sa len dalo. Pri všetkých týchto situáciách, toho bolo na neho už veľa. Cítil, ako mu začali slziť oči a po chvíli, už aj cítil, ako si našli cestu von.  Nechal im voľný priebeh, pretože toho bolo na neho už naozaj veľa. Chcel byť doma, kde ho majú radi a kde sa nemusí báť, čo i len na niekoho pozrieť. Snažil sa byť potichu a preto svoje vzlyky, tlmil rukou na svojich ústach.

No na mladíkovu smolu, jeho aj keď tiché, no stále pomerne hlasné vzlyky (vďaka tichu na celej chodbe), niekto počul. Nebol to nikto iný ako Yongguk, ten stál opretý o stenu pri dverách a spokojne sa usmieval. Tak veľmi ho tešil fakt, že chlapca rozplakal, že ho dostal do tohto stavu. Tešil sa, ako moc mu dnes ešte niečo vyvedie, predsa len vedel, že bude ťažké splniť, aby sa mu Himchan vyhol. Odrazil sa od steny a šiel pomaly naspäť na hodinu.

***

Yongguk bol dávno v triede a čakal, kým príde Himchan. Tešil sa na ten jeho zlomený výraz v tvári. Na to, ako bude vidieť v jeho očiach pozostatky sĺz. Bol ako dieťa na Vianoce, tešil sa na niečo, čo sa nevidí vždy. Konečne sa aj dočkal, ale to, čo videl nebolo to, čo chcel. Himchan totižto vošiel do triedy s úsmevom na tvári. Áno, mal na tvári náplasti a na nose tiež, ale vyzeral bezstarostne. Zamračil sa nad tým pohľadom a nechápal to. Ako?! Pred chvíľou ho predsa počul plakať! Ako sa môže takto usmievať?!

~

Posledná hodina už konečne skončila a Himchan sa tak ako ostatní, snažil čo najrýchlejšie odísť z triedy. Nebol dôvodom len fakt, že mali poslednú hodinu, ale hlavne Yongguk. Celú hodinu cítil na sebe jeho pohľad a vedel, že bude zle. Rýchlo si preto zbalil veci a rovnako rýchlo prešiel k dverám, ale tie sa mu zavreli priamo pred nosom. Okamžite na mieste zamrzol. Bude zle, vedel to a bál sa.
„Nehovoril som ti náhodou, aby si bol neviditeľný?!“ zavrčal pri jeho uchu, jemu známy hlas. Himchan nasucho prehltol a čakal, čo bude ďalej, „Si snáď hluchý?! A ten tvoj pridrbaný úsmev? To, čo malo znamenať?! Kto ti to dovolil?!“ pokračoval v otázkach. Mladík mu chcel odpovedať, lenže nemal ako. Z jeho úst nevyšla ani hláska. To Yongguka vytočilo ešte viac. Chytil chlapca pred sebou za ruku a otočil ho k sebe čelom, natlačil Himchana na stenu, pričom ho prebodával pohľadom. Ten pohľad bol plný nenávisti a znechutenia.

„Mal by som ti dať jasne najavo, čo sa stane, ak ma znovu nepočúvneš,“ zavrčal mu do tváre a sledoval Himchanovu vydesenú tvár. Užíval si ten pohľad, chcel ho vidieť plakať, prosiť. Chce ho dostať na kolená. Yongguk sa viac zamračil a bez akéhokoľvek citu, chytil chlapca za tvár. Znechutene si prezrel jeho tvár než prehovoril, „Neznášam ťa, ale najviac neznášam ten tvoj ksicht!“ s týmito slovami pustil jeho tvár.

V ten moment sa v duchu Yongguk tešil, ako malé decko. Mladíkovi pred ním, začali po tvári tiecť slzy. To, čo mu povedal ho bolelo tak veľmi. Sám si ani neuvedomil, že začal plakať, kým nezbadal ten víťazný úsmev, zo strany Yongguka.

Prečo je k nemu taký? Prečo mu tak ubližuje? Čo mu urobil?

Presne tieto otázky si kládol Himchan, nechápal a nevedel, čo robí zle. Nikdy s ním nemal nijaký konflikt. Tak..

Prečo? 

2 komentáre:

  1. Líbila se mi ta původní verze, ale moc ráda si přečtu i tuhle předělanou. I když vim, jaký je teď Guk stydlivý mazel, což dřív vůbec nebyl, tak tady jako velký drsňák se mi moc líbí. Těšim se na další díl. Děkuju...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ono sa to nebude moc líšiť, len to prepisujem na takú zrozumiteľnejšiu a menej chybovú verziu. Priznám sa, že je pre mňa teraz dosť ťažké písať o takomto Yonggukovi, keďže vieme aký je teraz.

      Odstrániť