pondelok 27. novembra 2017

EVERYDAY || Časť 4.


Áno, naozaj vidíte dobre. Dúfam, že niekoho poteším a tiež v to, že sa rozhýbem v písaní.

Mladík sa usmial na odpoveď, ktorú mu napísal jeho hyung. Naozaj ho potešilo, že ho aj len takou maličkosťou urobil šťastným. Vedel, že to je len chvíľkové, ale on sa bude snažiť ďalej. Predsa len, sľúbil to sám sebe a aj Jiminovi.

Urobil si ma tým, že si slovo splnil, šťastným. Aj keď ide iba o tortičku.

Opäť mu mysľou prebehli slová, ktoré mu Jimin napísal. Musel sa usmiať pri predstave, ako sa jeho hyung usmieva. Videl ho veľakrát usmievať sa, ale málokedy to bol úprimný úsmev. Vedel rozoznať, kedy to bol ktorý. Áno, možno bol trochu stalker… ale nie ten posadnutý. Skôr bol pozorovateľom.
Park Jimin bol pre neho osudom, bol si istý, že ho v ten deň nestretol len tak. Všetko má v živote svoju príčinu a ich stretnutie malo tiež. Jeongguk si tým bol viac ako istý. Nikdy neveril v náhodu. Všetko má svoj dôvod, pretože tak to chce vesmír alebo Boh. Záleží, v čo veríte.

Odložil si mobil do vrecka nohavíc, keďže už zazvonilo na hodinu. Práve teraz sa musí sústrediť, predsa len, nemôže si pokaziť priemer. Aj keď, radšej by písal Jiminovi. Jeongguk chce, aby ho Jimin poznal… ale pomaly. Na tejto škole ho poznajú a on nechce, aby ho Jimin poznal iba v tom zlom svetle. Presnejšie, vo svetle toho, čo o ňom hovoria všetci v škole.

Jedným si bol ale istý. Dnes nedopustí, aby bol jeho hyung smutný. O to sa postará, nech to stojí, čo chce.
***

Jimin prechádzal chodbou okolo tried nižších ročníkov. Mal mať teraz telocvik, ale neponáhľal sa. Chcel totižto, aby ho Kook videl. Nechcel nijako zisťovať, kto to je, na to bude mať čas inokedy. Proste iba chcel, aby ho videl. Dnes mal vďaka nemu dobrú náladu. Už dlho mu nikto nič nekúpil a nieto ešte niečo, čo priam miloval. Musel si priznať, že tým, ako sa trafil do jeho obľúbeného druhu zákuska, ho nechal na pochybách o jeho stalkingu. Lenže aj keby bol mladík stalker, nemyslí si, že by bol psychopat. To by mu písal úplne iné správy a dával iné darčeky.

Jimin konečne dorazil kam chcel, a to presnejšie k šatniam. Po dlhej dobe sa na hodinu tešil a to sa u neho nestávalo často.

Došiel k svojej skrinke, ktorú otvoril a začal si vyzliekať uniformu. Jeho spolužiaci tu už nejaký ten čas boli, ale on ich moc neriešil. Kým si ho nevšímali, bolo mu jedno, či tu sú.

Akurát si rozopínal košeľu a dával si ju dole, keď započul hlasy chalanov z triedy.


"Jimin, ty si pribral!" menovaný mladík sa zarazil. Šokovane pozeral pred seba, než venoval pohľad svojim spolužiakom. Všetci na neho pozerali a niečo si šepkali. Vedel, že toto vôbec nie je dobré. Aspoň nie pre neho.

"Mal by si sa krotiť s tým sladkým, lebo to bude na tebe ešte viac vidieť," prehovoril posmešne ďalší z jeho spolužiakov. Postupne sa k nemu pridali ďalší, a ďalší. Jediné, čo znelo šatňou, boli ich slová.


"Mal by si držať diétu."

"Presne. Kto by sa na neho len pozeral?"

"Bože, ako toto môže byť vôbec atraktívne?"

"Moje slová, ešte aj ten tvoj ksicht. Nepremýšľal si nad plastikou?"

"Ani tá by mu nepomohla."

„Vôbec sa nečudujem, že s nikým nechodí. Veď nijaké dievča by nechodilo s niekým, ako je Jimin.

Takto to bolo ďalej, stále nové posmešky a smiech. Už to nevydržal, a preto sa rýchlo doprezliekal, aby mohol čo najskôr zmiznúť z miestnosti. Odišiel tak rýchlo, že ani nezaregistroval jeden pár očí, ktoré ho sledovali. V týchto očiach bol súcit voči Jiminovi a hnev voči jeho spolužiakom.

***

Všetci žiaci stáli v rade pred profesorom, čakali, čo im povie. Takisto nikomu neunikol fakt, že dnes tu nebola iba ich trieda. Jimin vedel iba to, že sú z nižšieho ročníka ako oni, ale viac nie. Jediné, čo nechápal, bolo, prečo práve s nimi majú hodinu. Takéto veci sa nestávali často. Povzdychol si a pozrel sa očkom na spolužiačky. Tie prekypovali šťastím, chápal prečo. V nižšom ročníku boli iba chalani. Pre nich jasný raj na Zemi.

"Máte dve možnosti na výber. Samozrejme sa tieto možnosti týkajú iba chalanov. Prvá je futbal a druhá basketbal. Tak?" navrhol profesor a prezrel si všetkých pohľadom. Jiminovi to bolo jedno. Tak či tak, jeho nikto do tímu nebude chcieť, bol zvyknutý.

Ako tušil, aj bolo. Keďže počet ľudí nebol dostačujúci, aby mohol byť v nejakom tíme, skončil na lavičke spolu s dievčatami. Nebol rád, počúvať ich piskot nebolo práve to, po čom túžil. Ale celkom ho zaujímalo, prečo sú také bez seba. Z chalanov v ich triede to určite nebolo… je dosť možné, že pri tom piskote a kriku sa aj dozvie, o koho ide.

A možno ani nechce vedieť, o koho ide, pretože ak by to vedel, asi by si znovu v hlave prehral to, čo sa stalo v šatni. Naozaj bol taký odporný? Mal by so sebou niečo robiť? Áno… vie, že nie je taký atraktívny, ako väčšina chalanov na škole. Bol nižší ako väčšina chalanov. Dokonca aj väčšina z nižších ročníkov bola vyššia ako Jimin. Dosť často počúval na svoju výšku posmešky, zvykol si na to, aby ich ignoroval. Lenže nie vždy sa mu to darilo.

Jimin si neuvedomil, že pohľad zabodol na jednu osobu. Nevnímal mladíka pred sebou, proste vypol a premýšľal. Z premýšľania ho prebral až krik jeho mena od spolužiačok. Trhol sebou a jediné, čo stihol, bolo, že si pred tvár dal ruku, do ktorej ho silno trafila lopta. Hneď sa aj chytil za ruku, bolela ho, keďže očividne bola kopnutá s čo najväčšou silou. Zahryzol si do pery, aby z jeho úst neunikol bolestivý ston.

„Jimin, si v poriadku?“ začala sa ho vypytovať jeho spolužiačka, ktorá sedela hneď vedľa neho.

„Ešteže si si dal ruku pred tvár. Nie je ti nič?“ prišla k nemu ďalšia, až okolo neho boli všetky. Pýtali sa ho jedna cez druhú a on nevedel, ktorej skôr odpovedať.

Preto sa snažil pôsobiť, že je všetko v poriadku, ale neuniklo mu, ako ho jeho spolužiaci vraždia pohľadom. Vedel, že to urobili naschvál, ale netušil prečo.

Jediné, čoho si bol vedomý, bolo, že mu veľmi rýchlo skazili jeho dobrú náladu. A to si dal Kook tak záležať. Skôr ho trápilo to, ako fakt, že mu skazili náladu. Tajne dúfal, že mu chlapec napíše čo najskôr, aby sa cítil o niečo lepšie.

***

Celý zvyšok hodiny si dával pozor, aby ho znovu netrafili. Našťastie sa to už neopakovalo, lenže ruka ho stále bolela. Jediné, čo ho tešilo, bolo, že toto bola ich posledná hodina. Preto plánoval rýchly útek domov. Nechcel, aby si ho chalani zasa nejako doberali. Jimin sa spolu s ostatnými chalanmi vydal do šatne.

Celý čas mal pocit, ako keby ho niekto uprene pozoroval, ale možno si to iba nahováral. Hneď ako mal príležitosť, prešiel rýchlo k svojej skrinke a začal sa prezliekať. Išlo mu to dosť nemotorne, keďže tá ruka ho naozaj bolela, ale môže byť rád, že je to ruka, a nie tvár.

Asi vyzeral dosť komicky, keď počul, ako sa niektorí chalani zasmiali nad jeho počinom. Bolo mu to ale jedno. Jediné, čo chcel, bolo, aby už išiel z tohto miesta preč a bol doma. Ráno to vďaka Kookovi vyzeralo, že bude mať pekný deň… ale vďaka jeho spolužiakom sa to zmenilo. A mal pocit, že tým, ako sa jeho spolužiačky o neho báli, ich ešte viac nahneval. Nebol si ale istý čím presne. Vôbec na dievčatá nereagoval inak, ako slovami: „Nič mi nie je, iba to trochu bolí.“

Lenže im asi vadila tá pozornosť.

Ako keby si ju želal. Chcel, aby prestali, ale ony stále dookola hovorili to isté. Nielenže mu tým liezli na nervy, ale vedel, že to nebude pre neho moc dobré. Celý čas totižto cítil na sebe niekoho pohľad a nevedel zistiť, aký pohľad to presne bol.

Konečne sa mu podarilo zapnúť si košeľu a mohol si pokojne vydýchnuť. Zobral si tašku do ruky, chcel z nej vybrať mobil. Áno, dúfal v správu od Kooka. Bolo to divné? Možno trošku, ale potreboval sa nejako zamerať na iné myšlienky. Na jeho prekvapenie mu mobil naozaj ukazoval nové oznámenie. Na malý moment zaváhal, či si to prečítať teraz, alebo si to nechá na cestu v autobuse.
Lenže jeho zvedavosť vyhrala.

Odblokoval mobil, aby si mohol prečítať, čo mu Kook píše. Začítal sa do textu a v tú chvíľu nevedel, ako má reagovať.

Kook: Jimin, prečo necháš, aby sa k tebe takto správali? Ty veríš všetkým tým veciam, čo ti povedali? Ak áno, môžem ti určite povedať, že to nie je pravda. Jediné, čo je na tebe zlé, je to, že sa im nedokážeš nijako vzoprieť. Si nádherný taký, aký si. A to, ako ti povedali, že sa nikomu nepáčiš. Čo tvoje spolužiačky? Nepýtali sa a nestarali sa o tebe len preto, že ťa trafila lopta… ale preto, že sa im páčiš. Jimin-hyung, maj sa rád tak, ako ťa mám rád ja. Prosím.

P. S. Na tú ruku si daj radšej nejakú mastičku. Vidím, ako ťa stále bolí a pre istotu si to doma obviaž.

Jimin si to musel prečítať viackrát. Dokonca bol kvôli tomu jediný, kto v šatni ostal. Toto všetko mohol chlapec vedieť iba tak, že tu bol. Vtedy mu to doplo. Nižší ročník, a dokonca Kooková trieda. Mladík si musel zahryznúť silno do spodnej pery, snažil sa upokojiť svoje dýchanie. Začal totižto veľmi rýchlo dýchať, čo značilo blížiaci sa záchvat plaču. Jeho oči zapĺňali slzy, ktoré sa začali drať von a putovať po jeho tvári smerom nadol.

On ho videl. Videl, ako ho zlomili priamo pred ním. Ako mu zničili jeho dobrú náladu, ktorú mal len vďaka nemu.

To nechcel.

Presne toto nechcel!

Prečo to musel Kook vidieť? Nechcel, aby ho tak videl… aby počul, čo mu hovoria.

Mladík si sadol na lavičku pri jeho skrinke. Zdravou rukou si zakryl ústa, aby nevzlykal moc nahlas. Nechcel, aby ho náhodou niekto počul… nepotreboval, aby ho niekto videl. Cítil sa tak moc zle, nie preto, že mu spolužiaci ublížili, ale preto, že to Kook videl. Videl, aký je úbožiak… odpad.


Z jeho úst unikol o niečo hlasnejší vzlyk, čo jeho samého dosť vystrašilo, keďže sa to v miestnosti naozaj dosť ozývalo. Bol naozaj rád, že je tu sám, ale dosť mu to tu naháňalo strach. Snažil sa upokojiť, ale moc mu to nešlo.

„Hyung, neplač,“ Jimin sa zarazil. Nevedel, či sa mu to len zdalo, alebo naozaj práve počul niekoho, kto ho nazval hyungom.

Začal sa okolo seba obzerať, ale nikoho nevidel. Vstal z lavičky a šiel sa poobzerať, či sa mu to naozaj len nezdalo. Išiel k skrinkám, ktoré boli vzadu… lenže tam nikto nebol. Pokojne si vydýchol s myšlienkou, že sa mu to len zdalo. Asi by tomu aj veril, ak by mu niekto odrazu nezakryl oči. Ostal nehybne stáť, úplne zamrzol, keďže nemal poňatia, kto by to mohol byť. Takisto by sa neubránil kvôli ruke.

„Jimin,“ prehovorila osoba, ktorá mu zakrývala oči. Jeho hlas mu neprišiel povedomí, ale mal príjemný hlas. „Neplač, prosím. Už som ti hovoril, že ti slzy nesvedčia,“ Jiminovi srdce vynechalo pár úderov. Bol to Kook, preto mu zakryl oči.

Prišlo mu komické, že sa až tak bál, aby nevedel ako vyzerá. Starší z dvojice pocítil nežný dotyk na svojej zranenej ruke. Bol to naozaj opatrný a jemný dotyk. Bolo cítiť, že sa bál, aby mu neublížil.

„Musí to veľmi bolieť, však?“ spýtal sa potichu pri Jiminovom uchu. Ten sa zmohol iba na súhlasné prikývnutie. „Ak plačeš kvôli tým blbcom,“ začal znovu potichu a stále pri jeho uchu, „tak nemusíš. Nestoja ti za to, aby si sa kvôli nim trápil. Všetci, ktorí nie sme slepí, vieme, že nič z toho, čo povedali, nie je pravda. Mal by si to vedieť aj ty,“ Jiminovi naskočila na krku husia koža, keď na ňom ucítil Kookov dych.

„Prečo si mi zakryl oči?“ konečne sa odhodlal niečo povedať. Áno, nič lepšie ho nenapadlo, ale práve toto ho zaujímalo najviac. Mohol počuť krátky, tichý smiech zo strany mladšieho chlapca.

„Pretože je ešte skoro, aby si vedel ako vyzerám,“ nos zaboril do ohybu Jiminovho krku. Ten neprotestoval a sám nevedel prečo. Možno za to mohol fakt, že sa pri Kookovi necítil ako pri niekom, kto by mu chcel ublížiť.

Nebol si istý. Tento chalan bol pre neho záhadou.

„Jimin,“ začal po chvíli znovu Jeongguk, „Prosím, nechaj zatvorené oči, kým nebudeš počuť, že som odišiel. Viem, chceš vedieť kto som,“ odmlčal sa na chvíľu, aby nechal Jimina premýšľať, než pokračoval, „Ale naozaj chcem, aby si mi veril. Prosím,“ dopovedal svoju tichú prosbu k svojmu hyungovi.

Jimin sa rozhodoval a Kook ho nechal. Čakal, čo mu odpovie. Veľmi dúfal, že Jimin bude súhlasiť, že bude trpezlivý.

„Dobre,“ povedal po chvíli nižší mladík. Jeongguk sa pre seba usmial a s tichým ďakujem mu dal preč dlaň z očí, a rýchlo odišiel.

Jimin tam poslušne čakal so zavretými očami. Čakal dlho aj po tom, ako počul dvere, ktoré Jeongguk za sebou zavrel. Otvoril ich až keď počul, ako mu mobil hlásil nové oznámenie.

Pozrel sa na svoj mobil a otvoril správu, bola od Kooka.

Kook: Ďakujem, hyung, za tvoju dôveru. A mimochodom, krásne voniaš.

Jimin sa musel pri posledných slovách usmiať.

„Čo to so mnou len robíš?“ spýtal sa sám seba. Nechápal sa.


Prečo súhlasil?

4 komentáre:

  1. Jimin by měl dát na Kookova slova. A měl by se vzmužit a zakročit proti těm blbcům, co s ním chodí do třídy. Vím, že se to líp řekne, než udělá. Ale Jimin má velkou podporu v Kookovi. No jsem zvědavá, co bude dál. Těšim se na další díl. Děkuju...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To by mal, ale Jimin sám vie, prečo je taký, aký je. Pokúsim sa, aby bol nový diel, čo najskôr ^^

      Odstrániť
  2. Aah, Kookie je zlato a doufám, že Jiminovi opravdu pomůže. Trpím u Jimina, ale na druhou stranu ho trochu chápu. Vypěstovat si sebeúctu a trochu toho sebevědomí dá zabrat. Ach jo, nejradši bych ho tu objala, tak si prostě počkám, až to udělá pořádně Kookie. Moc pěkná kapitola.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nie si sama, čo by najradšej Jiminieho objala. Ale snáď to za nás urobí Kookie. Som rada, že sa kapitola páčila ^^

      Odstrániť