nedeľa 5. novembra 2017

OPEN YOUR HEART FOR ME || ČASŤ 8.


Ako môžete vidieť, naozaj sa snažím dodržiavať poradie pridávania príbehov. Takže dúfam, že niekoho táto poviedka poteší.



Všade navôkol bolo ticho a tma. Vonku začalo opäť snežiť, vďaka čomu mal mladík krásny výhľad na zasneženú záhradu, kde pribúdala nová snehová prikrývka. Zbožňoval sneh. Najradšej by teraz bol vonku a prechádzal sa po záhrade. Chcel by počuť, ako mu pod nohami vŕzga čerstvo napadnutý sneh. Chcel by iba tak sedieť niekde vonku a na vlastnej tvári cítiť tie krásne, a zároveň chladné vločky.

Viac sa zababušil do huňatej teplej deky, ktorá ho chránila pred chladom. V izbe nebola zima, ale predsa len jemu bola. No aj napriek tomu miloval toto obdobie. Spokojne sa oprel a sledoval to ticho a krásu vonku. Občas si hovoril aké krásne by bolo, kebyže sú takéto chvíle večné. Táto atmosféra zimy a Vianoc bola nádherná a on ju miloval.

Chýbala mu tu jediná vec a to horúca čokoláda. Pri tomto svojom pozorovaní usúdil, že je vhodná. Práve preto sa rozhodol, že sa potichu vytratí zo svojej izby a pôjde si nejakú urobiť. Preto opustil svoje miestečko. Trochu sa otriasol, keďže zo seba dal dolu deku, ktorá bola jeho zdrojom tepla. Zišiel tých pár schodov a s mobilom v ruke, ktorý mal v pláne použiť ako baterku, sa vydal preč zo svojej izby. Musel byť potichu, bola síce pravda, že jeho rodičia mali izbu na druhom konci, ale bol si vedomí, že je niečo po druhej ráno. O takomto čase by mal skôr spať, ako sa zakrádať do kuchyne.

Sám musel uznať, že ich obrovský dom naháňal v noci dosť hrôzu. Čo najtichšie zbehol schody a ešte tichšie sa vydal do kuchyne, kde, ako čakal, nikto nebol. Zatvoril za sebou dvere a rozsvietil. Musel trochu privrieť oči, keďže nebol na toľko svetla zvyknutý. Akonáhle nebol tak moc oslepený, prešiel k linke, kde sa schovávali veci na prípravu čokolády.

Bol tak zabraný, aby ostal potichu, že nepostrehol ako do miestnosti vošiel niekto ďalší. Práve z toho dôvodu si jeho narušiteľ odkašlal. Taekwoon zastal v pohybe celý vystrašený ako malé dieťa, ktoré rodičia pristihnú robiť niečo zlé. Pomaly sa otočil k dverám, kde stála osoba, ktorá ho o takomto nečase pristihla v kuchyni. Na jeho prekvapenie to nebola jeho mama, dokonca ani nikto zo služobníctva. Bol to Wonshik. Prekvapene na neho hľadel, než sa Alfa sama ujala slova.

„Prečo si ešte hore?“ spýtal sa potichu a prešiel bližšie k nemu. Taekwoon sa medzitým oprel o linku a pozeral na Alfu, ktorá bola už asi tri kroky od neho.

„Nie som unavený a tiež som sa pozabudol,“ odpovedal mu popravde. Zahľadel sa na mladšieho mladíka pred sebou. Stále sa nevedel na neho prestať pozerať. Áno, bola to len farba vlasov, ale pre neho to bol magnet.

„A prečo si v kuchyni?“ Wonshik sa na Omegu usmial. Videl čo mal nachystané na linke, ale chcel to počuť od Taekwoona.

Ten svoj pohľad presunul na svoje ruky, v ktorých žmolil lem svojho trička. Práve si totižto prišiel ako malé dieťa. Vykrádal sa z izby, aby si uvaril čokoládu. Bolo to dosť detinské, ale možno iba v očiach iných ľudí.

Mladík prišiel Alfe veľmi roztomilý. Vedel prečo sa hanbil odpovedať, no jemu to detinské neprišlo. Skôr roztomilé a milé. Viac sa usmial, keď sa na neho starší pozrel, pričom si Omega zahanbene zahryzla do pery.

„Čokoládu,“ povedal potichu, a hlavne opatrne. Čakal totižto nejaký ten výsmech alebo poznámky o tom, že je ako malé decko. Ale nič také neprišlo. Skôr ho Wonshik prekvapil svojou otázkou.

„A urobil si aj mne?“ venoval Taekwoonovi úprimný pohľad. Ten mu pohľad opätoval a po chvíli prikývol. Wonshik sa šťastne usmial a prešiel k nemu bližšie.

„Nemusíš mi pomôcť,“ zareagoval okamžite, keď sa mladší priblížil. Chcel mu, keď už tak, tú čokoládu urobiť sám. Wonshik sa zasmial a ruky zdvihol do obranného gesta.

„Dobre, dobre,“ stále sa smial, než prestal. Úsmev mu ale z tváre nezmizol: „Môžem sa aspoň pozerať?“ spýtal sa už len pár centimetrov od Taekwoona. Ten iba mlčky prikývol a otočil sa Alfe chrbtom.

Wonshik sa spokojne usmial, oprel sa o linku vedľa staršieho mladíka, aby ho mohol pozorovať. Vôbec sa ale nepozeral na jeho ruky. Skôr sledoval jeho sústredenú tvár. Omega sa snažila svojho spoločníka moc nevnímať, nechcel vyzerať moc roztržito a ani nič pokaziť. Taekwoon poctivo nalámal čokoládu do pripravenej nádoby, ktorú nechal bokom, kým si do menšieho hrnca nenapustil vodu.

Mladší mladík celý čas pozoroval ako skúsene tento rituál Omega robila. Bol si istý, že si toto sladké potešenie pripravuje často. Taekwoon si to nechcel priznať, ale mladší mladík ho svojou prítomnosťou dosť znervózňoval.

Omega sa presunula aj s nachystanými vecami k sporáku, ktorý hneď zapol a položil na jednu z varných dosiek. Zapol aj druhú varnú dosku, aby tam mohol ohriať mlieko. Taekwoon si do ruky zobral jednu menšiu varešku, aby sa mu mlieko nepripálilo. Naozaj totižto nie je nič horšie ako pripálené mlieko.

Wonshik ho pozorne sledoval. Vyzeral pri tom, ako to pripravoval, naozaj šťastne. On sám sa musel usmievať, odrazil sa od linky a prešiel k Taekwoonovi. Ten si ho nevšimol, keďže svoju pozornosť venoval tomu, čo robil. Postavil sa za neho a riskol asi všetko, čo doteraz dosiahol. Svoje ruky najprv nežne položil na mladíkove boky, ten stuhol, ale nič nepovedal. Bol dosť v šoku, nečakal to a nevedel čo robiť. Wonshik sa pousmial nad tou reakciou, a rovnako nežne, ako ho chytil za boky, ho aj objal. V podstate si tým Taekwoona pritisol na telo. Wonshik sa bradou oprel o mladíkove rameno, aby lepšie videl na to, čo robil.

Taekwoon bol ešte dosť dlhú chvíľu mimo, než sa spamätal a pokračoval bez slova v tom, čo začal. Snažil sa upokojiť svoje srdce, ktoré dosť splašene bilo. A hlavne sa modlil, aby sa nečervenal.

Ale ak by mal priznať, tak sa mu toto páčilo. Iba tak stáť a byť niekým objímaný. Niekým, kto je na vás milý a snaží sa k vám nájsť cestu. Taekwoon si to neuvedomil, ale Wonshik to videl. Presnejšie, ten úsmev, ktorý mal na tvári celý čas, čo ho objímal.

***

Mladá Omega podávala už hotovú čokoládu Wonshikovi, ktorý ju s úsmevom a tichým ďakujem, prijal. Obaja sa vydali preč z kuchyne a rovno si to namierili ku schodisku. Išli mlčky. Dokonca aj celý čas, čo kráčali hore. Alfa nevedela či sa má niečo spýtať, alebo povedať a Taekwoon sa snažil dať si pár vecí dokopy.

Obaja už boli hore, kde sa mali ich cesty oddeliť. Wonshik sa naposledy usmial na Omegu, než ho s nežným pohladením po tvári pomaly opúšťal. Starší mladík sa za ním pozeral, než urobil niečo, čo ani on sám nečakal.

„Wonshik?“ povedal potichu, ale dosť nahlas, aby to oslovený mladík počul. Ten sa na neho otočil a čakal, čo mu chcel povedať. Čakal niečo v štýle Dobrú noc, ale to, čo povedal, vôbec nie: „Nechcel by si dnes spať u mňa?“

Obaja si hľadeli chvíľu do očí. Wonshik popravde neveril, že počul dobre. Ale stačil jeden pohľad na Taekwoona, aby sa uistil, že počul dobre. Mladší z dvojice sa priblížil k Omege, ktorej sa ešte viac uprene pozrel do očí, než mu odpovedal.

„Chcel by som,“ venoval mu nežný úsmev a ďalšie pohladenie po tvári. Taekwoon pri ďalšom dotyku na svojej tvári privrel na chvíľu oči, čím prerušil ich očný kontakt. Wonshikovi to ale vôbec nevadilo. Naopak, potešilo ho to… a hrial ho pri srdci pocit šťastia.

~

Síce sa Omega pýtala, či chce u neho spať, ale spať nešli. A ani jednému to nevadilo. Pozorovali spolu ako vonku krásne snežilo, pričom už mali dávno vypitú čokoládu. Dnešný deň, a hlavne táto noc, bola pre oboch čarovná a Wonshik sám začínal veriť, že vďaka tomu sa Taekwoon k niečomu takému odhodlal.

Alfa sa po očku pozrela na staršieho mladíka, ktorý bol na druhom konci kútika. Bol tak zaujatý dianím vonku, že si nevšimol jeho pohľad. Ale to si Wonshik iba myslel. Taekwoon dobre cítil na sebe jeho pohľad. Popravde, on sám nevedel prečo mu niečo také povedal. Možno vedel, ale nechcel si to pripustiť. Mladší mladík vedel, že by nemal rušiť jeho chvíľku, ale musel.

„Taekwoon?“ prehovoril potichu a čakal, kým sa na neho oslovený pozrie, „nechceš ísť ku mne?“ spýtal sa, pričom sa stretol s nechápavým pohľadom. Musel sa trochu zasmiať, než rozpažil ruky, aby naznačil ako to myslel. Omega pred ním sa trochu zarazila a dosť dlho bez nejakej reakcie sledovala mladíka pred sebou.

Wonshik tak ostal ešte dlho, než mu prišlo, že to asi prehnal. Lenže asi nie tak moc, ako si myslel. Pretože z jeho omylu ho prebral tichý hlas jeho Omegy:

„Chcem,“ hneď, ako to Taekwoon dopovedal, sa trochu odokryl, pričom sa začal prisúvať k Alfe. Tá sa šťastne usmiala a pritiahla si mladíka do objatia.

Omega sa chrbtom oprela o Wonshikovú hruď, dnes už druhýkrát cítil jeho hrejivé objatie. A páčilo sa mu to. Spokojne sa trochu napolohoval, aby sa mu lepšie na chlapcovi „ležalo“. Nezabudol seba aj Alfu prikryť dekou, pričom sa hlavou oprel o Wonshikové rameno. Ten ho nežne objal okolo pásu a hlavou sa oprel o stenu. Obaja v objatí potichu sledovali padajúce snehové vločky.

***

Dlho v kútiku nesedeli, keďže obaja už boli unavení. Preto sa rozhodli, že pôjdu spať. Ležali k sebe chrbtami, ale dosť blízko seba. Bolo to aj kvôli tomu, že Taekwoon mal síce dvojposteľ, lenže pre dvoch nie dosť veľkú. Aj napriek únave boli obaja hore. Blízkosť toho druhého ich nenechala spať. Wonshik mal chuť otočiť sa a objať Omegu, lenže nevedel či si toto môže dovoliť. Áno, už dnes zistil, že Taekwoon sa nechá objímať, ale ešte nevedel kedy a čo môže.

Taekwoon na druhú stranu dúfal, že sa Alfa otočí a objíme ho. Sám netušil prečo to tak chce, ale bolo to tak. Ako tak ležal, hrýzol si do pery a dúfal, že tak Wonshik urobí. Povedal by to sám, ale sám pred sebou sa bál o niečo také poprosiť. Lenže z jeho objatí vyžaruje pocit bezpečia a krásne hreje.

„Wonshik? Spíš?“ spýtal sa pošepky a dúfal, že je naozaj ešte hore.

„Nie, som hore,“ odpovedal mu mladík ležiaci vedľa neho. Taekwoon si ľahol na chrbát a zadíval sa na strop.

„Mohol,“ začal, pričom si nervózne začal hrýzť spodnú peru. Chcel sa spýtať, či by ho mohol objať, ale keď videl ako si Alfa ľahla na chrbát… prišla mu na um iná otázka, „Mohol by som sa k tebe pritúliť?“ pozrel sa na mladíka vedľa seba.

V jeho izbe síce bola pomerne tma, ale aj tak si vedeli hľadieť do tváre. Aj keď to Taekwoon nemohol vidieť, cítil ako sa Wonshik usmial. Vždy to cítil.

„Prečo by si nemohol?“ odpovedal mu otázkou, čo, popravde, Taekwoon neznášal. Teraz mu to ale bolo jedno. Nečakal ani nijako dlho a prisunul sa k mladšiemu mladíkovi. Hlavu si položil na jeho hruď a jednou rukou ho objal. Alfa ho tiež jednou rukou objala a dovolila si dať mu pusu do vlasov.

Taekwoon na to nijako zvláštne nereagoval, iba ho trochu pevnejšie objal. Nos zaboril do Wonshikovej hrude a spokojne nasal jeho vôňu. Posledné dni si ju tak obľúbil, a teraz ho dokonale uspávala. Do toho mu ešte Alfa škrabkala chrbát. Ani sa nečudoval, že tak rýchlo začal zaspávať, a potom už vôbec nič nevnímal.

***

Omega sa spokojne pritisla k zdroju tepla. Netušila koľko je hodín, ale ešte sa mu vstávať nechcelo. Vnímal ako sa Wonshikovi pravidelne dvíhal hrudník. Svojím spôsobom ho to znovu uspávalo. Taktiež cítil ako ho stále objímal okolo pásu. Páčilo sa mu to, a veľmi. Chce-nechcene, musel sa aspoň pozrieť koľko je hodín. Predsa len, išli spať neskoro a on sa cíti naozaj vyspato. Čo značí, že spí moc dlho.

Tvárou sa natočil k tej Wonshikovej, aby sa uistil, že ešte spí. Spal, a preto sa snažil opatrne vstať tak, aby ho nezobudil. Chcel ho nechať spať, predsa len, kvôli nemu bol tak dlho hore. Posadil sa a ešte sa presvedčil, že ho nezobudil. Chcel ísť z postele preč, keď ho Alfa jemne chytila za zápästie. Hneď sa pozrel jeho smerom. Zobudil ho a to nechcel.

„Ešte nechoď,“ zamumlal rozospato Wonshik, ktorý mu venoval ešte ospalý úsmev. Keďže Omega nijako nereagovala, nežne ho stiahol naspäť do svojho náručia.

„Ale mali by sme pomaly vstať,“ zamumlal mu Taekwoon do hrude, no sám sa mu do nej tvárou zavŕtal.

„Mali, ale nemusíme,“ oponoval mu a nos zaboril do mladíkových jemných vláskov. Spokojne nasal vôňu šampónu, ktorý Taekwoon požíval.

Omega žmolila v prstoch Wonshikové tričko, pričom premýšľala. Zaujímalo by ho toľko vecí, ale nevie či sa smie na niečo z toho spýtať. Plus, rád by vedel prečo bol k nemu od začiatku mladík taký ohľaduplný. Chápal, Hyuk je tiež Omega a jeho kamarát… ale nemusel byť k nemu taký.

Ale bol, a stále je.

„Wonshik,“ bradou sa oprel o jeho hruď, aby mu lepšie videl do tváre. Oslovený mladík sa na neho usmial a čakal, čo mu chce povedať.

Taekwoon sa na chvíľu zamyslel, než sa posadil. Wonshik sa trochu nechápavo pozrel na mladíka. Nevedel prečo sa posadil, ale urobil to isté. Chvíľu na seba potichu hľadeli, než Omega konečne prehovorila.

„Pobozkaj ma,“ Alfa neskrývala prekvapenie. Čakal hocičo, ale toto nie. Taekwoon sa k nemu viac priblížil, pričom neprerušil ich očný kontakt. „Prosím,“ zašepkal tesne u Wonshika.

Ten sa chvíľu uisťoval, že to, čo po ňom chcel, je naozaj správne. Dlaňou sa priblížil k mladíkovej tvári, ktorú nežne pohladil. Opäť sledoval ako spokojne privrel oči a tvárou sa oprel o jeho dlaň. Pousmial sa a tvárou sa priblížil k tej jeho, neprestával sa mu dívať do očí. Nežne ho chytil za bradu, perami sa jemne obtrel o tie jeho. Naposledy sa pozrel do jeho očí, ale to už len videl ako ich mal Taekwoon privreté. Pousmial sa a v rýchlosti si prezrel jeho tvár, než sa nežne vpil do pier Omegy.

So všetkou nežnosťou sa pohol proti jeho perám, pričom mu neušlo, že skoro hneď mu Taekwoon začal bozky oplácať. Prstami mu prešiel po tvári až k jeho ušku a nimi sa následne premiestnil do vlasov Omegy. Nežne ho v nich pohladil. V tú chvíľu sa k nemu starší mladík viac priblížil a rukami ho objal okolo krku. Wonshik sa spokojne usmial do bozku.

Tento bozk bol niečo, čím začali niečo, čo si sám Taekwoon nechcel pripustiť.

Bol to nežný a svojím spôsobom dosť nevinný bozk.

Ale ani jednému to nevadilo. Obaja totižto chceli aby tento okamžik trval večne.

Pre Taekwoona to bol dokonalý okamžik sprevádzaní kúzlom, ktoré vyžarovalo z Alfy. Wonshik nedokázal iba to, že Omega dovolila aby sa ho dotkol. Dokázal si pomaly, ale isto, získavať jeho srdce.

A možno rýchlejšie, než si obaja mysleli. 

12 komentárov:

  1. To byl tak úžasný díl. Jsem strašně moc ráda, že Wonsik na Taekwoona netlačil a šel si pro jeho srdce pomalu a rozvážně. Těšim se moc na další díl a jsem zvědavá, co bude dál. Děkuju...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som naozaj rada, že sa ti diel páčil :) Ono by to predsa len nebolo moc dobre, ak na neho moc tlačil. Ja ďakujem, že sa ti diel páčil a tiež, že čítaš tento príbeh ^^

      Odstrániť
    2. Díl se mi moc líbil. Ale to celá tahle povídka je úžasná. Moc ráda ji čtu a vždy se těšim na nový díl...

      Odstrániť
    3. To ma naozaj teší, že máš tento príbeh rada ^^ Ani si nevieš predstaviť, ako ma to teší :)

      Odstrániť
  2. konečně... KONEČNĚ (!!!) jsem se k tomu dostala. AND... I WAS FUCKIN DYING! Tohle bylo tak neuvěřitelně cute a fluffy a soft.... and i live for this shit, you know?! děkuju, já půjdu dál křičet do polštáře, zatímco se budu roztékat v brečící puding

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som naozaj moc rada, že sa ti to páčilo ^^ :D A neboj sa, bude tam ešte viac cute a fluffy momentov :D Rada take píšem totižto xD

      Odstrániť
  3. Aaaah, mám tuhle povídku hrozně ráda a tohle bylo tak úžasné číst s tím, jak byli roztomilí a všechno ^^ Nechápu, jak mi to mohlo uniknout, ale příští si rozhodně pohlídám :D Jsem z toho nějak naměkko...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Vidíš to želé na podlaze, nechutně růžové poseté rudými třpytivými srdíčky? - to je to, co ze mě zůstalo. Já fakt nedokážu vidět Taekwoona jako omegu/uke/sub/cokoli. Ale tady je prostě úžasný. Ruinuješ mi priority. Kopnu tě. Není vůbec těžké se do této povídky zamilovat. Ještě navíc, když je dva jako pár miluju.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Asi by som sa mala ospravedlniť... ale to neurobím. To, želé je celkom fajn forma tvojej existencie. Alebo nie?
      Rada ruinujem ľuďom priority :3
      Prosím, nekop ma... bolelo by to.
      Som naozaj rada, že sa ti poviedka páči ^^

      Odstrániť
  5. ...
    ...
    No... co k tomu... Jsem na tom stejně jako tu kolegyně Lula nahoře... A nejsem schopná se vyjádřit... Rozbila jsi mi mozkové buňky. Zase tu mám ten fangirlící a ječící stav, toto mi nerob! Je to wau!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Asi by som sa vážne mala vždy ospravedlniť každému, kto číta tento príbeh. Každopádne, som rada, že sa ti to páči ^^

      Odstrániť