piatok 1. decembra 2017

IN THE LIGHT OF STARS || Časť 2.

Originál | Dominick & Christopher | OOC, Slash, Hendikep

Tak, je tu druhý diel tohto originál príbehu. Dúfam, že aspoň niekoho poteším. Prajem príjemné čítanie. A áno, prehodila som trochu poradie, takže YoonMin bude vždy nasledovať po tomto príbehu.

Táto časť je písaná z pohľadu Christophera.

S privretými očami som stál pod prúdom teplej vody. Milujem tento pocit… pocit, keď na moje telo dopadá voda. Prehrabol som si pod prúdom mokré vlasy a nastavil mu tvár. Mal by som sa poponáhľať, síce máme dlhšiu prestávku, no nie až tak dlhú, aby som tu mohol byť donekonečna.

Otočil som kohútikom a vypol som vodu, hneď mi naskočila husia koža. Vážne neznášam to, keď odíde to teplo. Natiahol som sa po uteráku, ktorý som mal prevesený cez dvierka. Osušil som sa a omotal si ho okolo bokov. Z úst som vypustil tichý povzdych, než som vyšiel zo sprchy a šiel okolo ďalších spŕch do šatne. Ani som nemusel byť v šatni, aby som počul tú búrlivú debatu chalanov v nej. Uškrnul som sa a zakrútil hlavou. ‚Vážne sú hlučný.‘ prebehlo mi hlavou, keď som vchádzal dnu.

„A je tu! Môžeme sa ho spýtať,“ spozornel som a pozrel sa na chalanov s otázkou v očiach. Kým som čakal, čo tým Mark myslel, prešiel k svojím veciam. „Chceli sme vedieť… teda, chceme vedieť, ktorá z báb je podľa teba tá najkrajšia v našej triede,“ hneď na mňa vybalil a čakal, čo mu odpoviem.

„Oni vážne nič iné neriešia,“ povzdychol som si, ale iba v duchu. Začal som sa obliekať, pričom ma sledovali všetky oči v miestnosti. Je to dosť úchylné, keď si to tak vezmem. Usmial som sa, keď mi hneď napadla odpoveď… ale tú si môžem nechať len pre seba.

„Ja som to vedel, nejaká sa mu v triede páči! Stavím sa, že je to Elizabeth!“ keď som počul to nadšenie v Kennyho hlase, musel som sa zasmiať.

Keď už povedal meno našej spolužiačky, musel som uznať… je krásna. Patrí k tomu typu dievčaťa, za ktorým sa otočí každý chlap bez ohľadu na vek. Dokonca aj ženy sa za ňou otáčajú. Buď je v ich očiach úžas z toho, aká je pekná alebo závisť. Bola na dievča akurát vysoká, čiže mala dlhé nohy (ženy musia mať dlhé a krásne nohy, o tom netreba diskutovať). Nielen, že je vzhľadovo krásna – hnedé vlasy, nebesky modré oči, pekný úsmev, super postava, príjemný hlas – ale taktiež povahovo bola úžasná. Nenútene milá, inteligentná a hlavne nepatrila k osobám, čo si robia z iných srandu.

Po mojom menšom vnútornom uvažovaní som sa otočil (už iba bez trička) smerom k nim, „Pravdaže je najkrajšia Elizabeth,“ povedal som jednoducho to, čo chceli, a taktiež som neklamal. Malo to aj pozitívny ohlas, keďže sa chalani začali radovať. Nechal som ich tak a radšej som sa doobliekal, aby som šiel preč… teda, do triedy.

***

Keď som vošiel do triedy, boli tam už všetky baby, a Dominick tiež. Vždy je tu prvý, keďže ho telocvikár nenechá nič robiť, iba sedieť. Preto už aj vzdal nosenie si vecí na telocvik. Mieril som si to medzi lavicami k svojmu miestu, pričom som ho po očku sledoval. Rukou si podopieral hlavu a díval sa von z okna. Chcel by som vedieť, nad čím premýšľa. Vlastne mi ešte nevysvetlil, čo po ňom tá ropucha chcela, že ho tak naštvala. Teda, skôr prečo ho zas naštvala. Jednu teóriu mám… a to, že naňho zas rozprávala štýlom, aký nemá rád.

Sadol som si na svoje miesto a rýchlo si vybral veci na ďalšiu hodinu. Znovu som sa na neho pozrel, práve k nemu prišla osoba, o ktorej bola veľmi silná debata v našej šatni. Videl som, že má v ruke knihu, takže sa ho asi pýta na učivo.

Pousmial som sa. Áno, on jediný vždy vie z literatúry všetko. Miluje čítanie, vždy, keď je začítaný do nejakej knihy, neodtrhne sa od nej pokojne aj dva dni.

Znovu som sa k nim pozrel. Prisadla si k nemu a videl som, ako jej niečo vysvetľuje. Chcel by som vedieť, čo presne to je. Ale stačí mi ho len vidieť. Vždy tak nadšený, keď môže niekomu niečo vysvetliť.

Z premýšľania nad ním a jeho radosťou, ma vyrušil hlas mojich spolužiakov. Natočil som k nim trochu hlavu a nastražil som uši.

„Vysvetlí mi niekto, čo robí náš triedny anjelik pri tom retardovi?!“ trhlo mnou pri tom poslednom slove, ktoré David povedal. Retard?! On ho nazval retard, keď tu sedím a môžem ho počuť?!

„Asi jej len niečo vysvetľuje,“ ten posmešný tón, akým mu na to odpovedal Thomas, ma ešte viac nahneval, „čo už by len na ňom videla?“ počul som, ako sa začal smiať a pridali sa k nemu aj ostatní chalani, čo boli okolo.

Tak, a dosť! Postavil som sa a prešiel som k nim. Cestou sa mi dosť vyhýbali chalani, ktorí sa tejto konverzácie ani nezúčastnili. Niet sa čomu diviť, mal som určite pohľad vraha. Hneď, ako som k nim prišiel, som chytil Davida za tričko.

„Mal by si si sakra dávať pozor na to, ako o ňom hovoríš,“ zavrčal som Davidovi do tváre a pozrel sa aj na ostatných z jeho partie, „a to platí aj pre vás. Ak budem počuť čo i len jedno hnusné slovo, tak si ma neželajte!“

Nejako to asi vodcu ich partie (ktorý bol samozrejme David) nevystrašilo, pretože sa na mňa uškrnul. Dal moje ruky preč zo svojho trička a začal sa ‚oprašovať‘, ako keby som bol nejaká špina.
„Ty by si mal dávať pozor na to, ako sa správaš,“ pohol sa z miesta a zastal vedľa mňa. Dal mi ruku na rameno a natočil sa tvárou k môjmu uchu, „nejako moc ho brániš. Ľudia si potom všeličo šepkajú. Nechceš snáď, aby sa mu smiali ešte aj za to, že si budú klebetiť o tom, že je buzerant a najpopulárnejší chalan zo školy je jeho milenec,“ povedal to len ku mne a tak, aby som to počul iba ja. Posmešne sa pousmial mojej reakcií (úplnému zarazeniu) a šiel na svoje miesto.

Ešte chvíľu som tam zarazene stál, než ma prebralo k životu zazvonenie. Hneď som radšej šiel k miestu.

***

Celú hodinu som premýšľal nad tým, čo mi povedal. Vedel som, čo to znamenalo. Áno, som dosť agresívny, ak mu niekto robí zle… ale aby sa mi vyhrážal tým, že o ňom bude hovoriť také veci? Pozrel som sa na Davida. Neprekvapilo ma, že sa akurát pozrel na mňa, mal na tvári ten arogantný úsmev. Prebodol som ho pohľadom, a hlavne, keď sa naschvál pozrel na Dominicka. To je vážne až taký hajzel? Prečo mu vôbec tak moc vadí? Dominick nikomu nikdy nevadil. Až na Davida a jeho partiu (keďže, ak nesúhlasili s ním, boli odstrčení). Ale v jednej veci má pravdu, až moc sa dokážem vytočiť, ak niekto o ňom hovorí.

Prstom som prechádzal po displeji svojho mobilu a pozrel sa rýchlo na Dominicka. Pozorne a so záujmom sledoval učiteľa literatúry. V duchu som si povzdychol. Teraz mu nemôžem napísať, teraz je jeho obľúbený predmet. Jediný, kvôli ktorému chodí do školy. Odložil som si mobil do vrecka nohavíc a radšej si písal, čo si máme pozrieť na ďalší test.

Zvonenie, znamenie konca tejto hodiny, a taktiež aj dňa na tomto mieste. Som rád, že akurát dnes nemám tréning. Nevedel by som sa naň sústrediť… až moc myslím na tie slová. Začal som si odkladať veci a chystal som sa vyraziť domov. Pozrel som sa k lavici pred katedrou, akurát sa pozrel aj Dominick. Usmial som sa naňho a on došiel ku mne. Až vtedy som si tak nejako uvedomil, že už všetci odišli. Vážne som zamyslený až priveľmi.

„Ideme hneď domov alebo sa chceš niekde zastaviť?“ spýtal som sa ho, keď som si dal na chrbát batoh. Hneď mu zažiarili oči. Asi sa niekde zastavíme.

„Chcel by som ísť do kníhkupectva a aj pre Jacka kúpiť niečo,“ sledoval som, ako sa na mňa usmial pri tom, ako odpovedal. Tento úsmev ja pokladám za ten najkrajší.  

„Dobre, tak ideme,“ znovu som sa naňho usmial, a potom sme obaja šli preč z triedy, a aj zo školy.

***
Naša prvá zastávka bolo kníhkupectvo. Popravde, ako ho poznám, tak možno ani nestihneme ten obchod pre zvieratá. Vždy tu je dlho, pretože sa nevie rozhodnúť nad tým, ktorú chce skôr. Nasledoval som ho. Dnes ale asi už mal vyhliadnutú knihu… inak si neviem vysvetliť, že vie, kam chce.

Po chvíli som ho prestal sledovať, zaujala ma jedna kniha. Zobral som ju do ruky a pozrel sa na obsah. Usmial som sa, keď som si ho prečítal. Táto by sa mu určite páčila, je to presne jeho štýl. Obzrel som sa kde je, aby som si bol istý, že ma nevidí. Keď som si bol istý, že tomu tak je, išiel som k pokladni a kúpil som ju. Viem, že túto určite nemá. Vždy mi hovorí o každej novej knihe, čo prečítal… a keď nie on, vždy si novú v jeho knižnici všimnem.

Hneď ako som ju mal kúpenú, som ju schoval do batohu. Šiel som ho radšej skontrolovať, aby sa tu nezabudol. Došiel som k nemu a sledoval ho, ako zamyslene pozerá na dve knihy. Musel som sa usmiať. Opäť mal ten výraz, keď je niečím zaujatý.

Úsmev mi z tváre zmizol, keď som si spomenul na to, čo mi David povedal. Mal by som ho nejako spacifikovať, aby nevedel urobiť nič. Teda, nijako nerozširovať blbé klebety o Dominickovi. No teraz ešte neviem ako. Znovu som sa zamyslel, pretože ma prebralo až to, keď mi začal mávať pred tvárou rukou. Hodil som po ňom asi dosť blbý výraz. Teda, súdil som to z jeho pobaveného úsmevu.

„Myslel som, že ten hluchý som tu ja,“ s tým okolo mňa prešiel a šiel k pokladni. Zakrútil som hlavou a šiel za ním.

Prekvapivo sme tam strávili iba skoro hodinu. Teda, ak by si zobral hneď obe knihy a nedumal nad nimi, bolo by to rýchlejšie. Popravde mi to nevadilo, rád s ním trávim čas. Dosť ma mrzí, že je to menej ako kedysi. Obaja sme vošli do nášho ďalšieho cieľa. Vlastne, čo tu chce? Postavil som sa pred neho, aby som sa ho vedel spýtať. Nečakal to, preto aj do mňa narazil (dnes už druhýkrát).

„Jej, prepáč,“ nevinne som sa usmial, keď si znovu prechádzal prstami po udrenom nose, „ja  len, čo presne chceš pre Jacka?“ spýtal som sa skôr, než niečo stihol povedať na moje ospravedlnenie.

Pozrel sa na mňa dosť zarazene, „Darček, dnes sú to štyri roky, čo som si ho adoptoval.“
A sakra! Vlastne hej, v tomto čase nejako to bolo. Ako som na to mohol zabudnúť? A už viem, to tie hádky s Dominickom v posledné mesiace.

„Zabudol si. Že mám pravdu?“ prekrížil ruky na hrudi a pozrel sa na mňa vyčítavo. Nemám rád ten pohľad. Ja za to naozaj nemôžem!

„Ja,“ chcel som vymyslieť rýchlo nejakú výhovorku, ale nijaká ma nenapadla. Povzdychol som si a pozrel sa na neho so šteňacím pohľadom, „Prepáč, zabudol som.“

Ešte chvíľu mu vydržal ten výraz, než sa začal smiať. V ten moment som nemohol z neho spustiť zrak. Nemohol som nijako ovplyvniť moje rýchlo bijúce srdce. Prečo, prečo je tak krásny? A prečo má tak krásny smiech? A hlavne, ako je možné, že si neuvedomuje to, aký je krásny?

„Odčiníš to, ak sa mu ospravedlníš a kúpiš mu jeho obľúbené pamlsky,“ úprimne som moc nevnímal, čo mi hovoril, iba som prikývol na to, čo povedal.

***

Kým sme sa z mesta dostali do našej ulice, už sa dosť zotmelo. Predsa len, ešte je skoro tma. Došli sme k ich domu, prešli cez bráničku a šli ku vchodovým dverám. Čakal som, kým odomkne ich vchodové dvere. Vlastne, už dlho som uňho nebol, keďže sme sa v posledný čas často pohádali (kvôli blbostiam), som nemal príležitosť. Vošiel som hneď za ním dnu. Bolo tu tichu, asi ešte nikto nie je doma alebo niekam šli. Predpokladám, že Emily je určite u svojho priateľa, ako zvyčajne. Vyzul som sa a automaticky šiel ku schodisku, aby som šiel do jeho izby. Nemám šajnu, či ide za mnou, ale tak, vždy som šiel bez toho, aby som sa pýtal.

Už z dverí som videl Jacka vyvaľovať sa na jeho posteli. Ten ma počul, preto sa pozrel smerom ku dverám, hodil po mne svojimi krásnymi očami. Usmial som sa a vošiel som do jeho izby. Došiel som k posteli a pohladil ho po hlave. Ten sa hneď aj začal zdvíhať a naťahovať.

„Niečo pre teba mám,“ vylovil som v igelitke svoje ospravedlnenie, o ktorom Jack vlastne nevie. Začal som sa obzerať, aby som našiel nožničky, inak to neotvorím. Našiel som ich, došiel som si pre nich a otvoril som to. Nemusel som sa vrátiť k posteli, bol som ním prenasledovaný. Čupol som si s pamlskom medzi prstami. „Prepáč Jack, že som zabudol,“ zašepkal ku nemu a dal som pamlsok k nemu. Sledoval som, ako to začal hneď okusovať.

Bol som tak nabraný do sledovania Jacka, že som si nevšimol, ako ma sleduje od dverí Dominick. Toho som zaregistroval až keď Jack dojedol a dobehol k nemu. Otočil som sa za ním a zbadal ho. Usmieval sa. Tak krásne, ako vždy. Pravda, nie na mňa, ale na Jacka.

Ani nevieš, ako ti závidím, chlpáč,‘ pomyslel som si pre tej scéne. Postavil som sa a šiel si sadnúť na jeho posteľ. No nakoniec som sa na nej skôr rozvalil. Pohľad som zapichol do stropu.

„Zaujímalo by ma,“ zamumlal som a posadil sa. Akurát v moment, keď sa mojím smerom pozrel Dominick, „máš ešte tú lampičku? Teda, tú, čo keď rozsvietiš, máš nočnú oblohu na stenách.“ začal premýšľať, pričom zobral na ruky kocúra.

„Mám, ak sa nemýlim, mala by byť v tej skrinke,“ ukázal na skrinku neďaleko mňa. Hneď som vyskočil na nohy a začal hľadať. Keďže on si vždy potrpel na poriadok, našiel som ju rýchlo. Vybral som ju odtiaľ a víťazne sa usmial na tých dvoch.

„Čo tak si zaspomínať na detské časy?“ položil som lampičku na stôl a zatiahol závesy, aby tu bola poriadna tma. On si medzitým sadol na posteľ a potichu ma sledoval. Musel som mu určite prísť vtipný. Došiel som aj k dverám od jeho izby, aby som ich zavrel, keď som chytil kľučku, zarazil som sa.

‚Asi mu to príde veľmi divné, však?‘ zahnal som túto myšlienku v hlave a zavrel som aj dvere. Znovu som šiel k stolu, na ktorom som nechal lampičku. S ňou som šiel k nočnému stolíku, čo mal pri posteli. Lampičku som položil naň a zapojil do elektriny. Hneď som ju aj zapol.

Miestnosť v tú chvíľu zaplavili farby a všade okolo nás boli svetielka, ktoré znázorňovali hviezdy. Usmial som sa a pozrel sa na neho. Tiež sa usmieval a obzeral sa po izbe. Bolo na ňom vidieť, že mu tento nápad urobil radosť. Veľmi dobre si pamätám, ako má túto lampičku rád… aj napriek tomu, že mu každý hovorí, aký je to gýč. Vlastne, oprava, on ju miluje. Predsa len, dal mu ju dedo.

~flashback~

Konečne už sme mali dokončený náš domček na strome. Dominickov dedo je macher a celý ho postavil skoro sám! Dobre, pomáhali sme mu, bola to podmienka, že ho postaví. No nenechal nás veľa toho urobiť, maximálne natrieť drevené dosky, aby ich nevyžrali nejaké potvory.

Nadšene som sa pozeral na ten krásny domček v korune mohutného stromu, ktorý bol na ich záhrade. Po chvíli som sa tu nenachádzal sám. Už tu bol aj Dominick s jeho dedom.

„No, chlapci, čo tak sa pozrieť na výhľad z neho?“ usmial sa na nás oboch. Na nič sme nečakali a začali sme liezť po rebríku hore.

Ako prvé sme sa začali obzerať, ako to tu vnútri vyzerá a až potom sme sa pozreli na výhľad. Ten výhľad sa skladal z toho, že sme videli na neďaleké vinice. Viac sme ani nepotrebovali. Pozrel som sa na Dominicka, mal rovnaký názor ako ja. Tento domček je perfektný.

Počul som, ako nás volá jeho dedo, preto som mu povedal, že máme ísť dolu. Obaja sme zliezli a dedo si ho zavolal k sebe. Všimol som si, že niečo schováva za chrbtom. Milo sa naňho usmial.

„Stihol som to dokončiť na tvoje narodeniny, ale aby si mal v tom domčeku všetko, mám pre teba ešte aj toto,“ spoza chrbta mu podal darček. Dominick sa šťastne usmial a začal ho rozbaľovať. To, čo v ňom našiel, ho potešilo podľa mňa viac ako ten domček. Bola to lampa, ktorá mala, keď svieti, urobiť v miestnosti nočnú oblohu.

Usmial som sa. Jeho dedo vždy vie čo komu dať. Každý vedel, že Dominick miluje hviezdy a toto bol úžasný darček.

~end of the flashback~

„Vieš, vždy keď mi je smutno, si ju rozsvietim,“ pri tých jeho slovách ma zarazil trochu tón jeho hlasu. Znel ako keby to bolo často… a to sa mi nepáči. „Ale dnes mi nie je smutno vďaka tvojmu nápadu,“ pozrel sa na mňa a daroval mi jeden zo svojich krásnych úsmevov.

Srdce mi začalo tak silno biť, že som v tú chvíľu vďačil tomu, že to nemôže počuť. Nepomáhal mi ani fakt, že v tomto svetle je ešte krajší, než normálne.


Nedokážem zastaviť to, ako moc ho milujem, ale nesmiem dopustiť, aby mu niekto urobil zo života peklo.

2 komentáre:

  1. Chris je v tom až po uši. A snad i Dominic cítí to samé. Jen ta parta ze třídy bude proti a věřim, že nemmluvili jen tak do větru, že by kvůli tomu chtěli Domčovi uškodit.
    Jsem tedy zvědavá, co bude dál...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Takéto partie sú všade dosť veľké zlo, hlavne na škole... čo si budeme klamať.

      Odstrániť