nedeľa 3. decembra 2017

IN YOUR HEART || Časť 1.


Neviem, čo presne by som mala povedať. Osobne by som si za tento diel, dala najradšej facku... ale to by bolelo. Dúfam, že niekomu urobím novým dielom radosť.


Ružovovlasý mladík stál pri kuchynskej linke, držal v ruke nôž a hľadel na ešte nedotknutý chlieb. Od včera večera, ako odišiel Jeongguk, mu vŕtalo v hlave veľa otázok. Sám na nich, ale nevedel nájsť odpovede. Chápal, čo mu tým chcel mladík povedať, ale neveril tomu. Neveril, že by bol Yoongi osoba, ktorá by sa pretvarovala. Už ho predsa pozná pár rokov... síce nie toľko, ako Taehyung, ale pozná. A on proste veril, že taký nie je.

Alebo skôr chcel tomu veriť.

Jimin privrel oči a nožík, ktorý stále držal v ruke, položil na linku. Rukami sa následne oprel o dosku, pohľad zapichol dolu na všetko, čo si tam pripravil. Vôbec nemal chuť jesť jediné, čo potreboval, boli odpovede. Frustrovane si povzdychol, do rúk zobral potraviny, šiel s nimi ku chladničke, ktorú otvoril a všetko vložil späť do jej vnútra. Zatvoril dvierka, slimačím tempom sa vydal preč z kuchyne, zamieril si to obývačky. Tam išiel rovno na svoje obľúbené miesto, teda na gauč. Tam sa následne rozvalil, nemal moc náladu niečo robiť. Pôvodne chcel zapnúť aspoň televízor, ale na to bol až moc lenivý a jemu sa dobre sedelo. Z toho dôvodu iba tak hľadel na vypnutú, tmavú obrazovku.

Keď tak nad tým premýšľal, mal dosť nudný život, ak nebol vonku s chalanmi...alebo ak tu občas nebol Yoongi. Pravou rukou nahmatal vankúš, ktorý následne objal a bradou sa o neho oprel. Občas naozaj premýšľal prečo sa s ním vôbec chalani začali rozprávať. Ak si dobre spomína, tak to bolo vďaka Taehyungovi. Musel sa usmiať. Taehyung nájde kamarátov všade, tak ako aj jeho.

Ten deň si pamätal veľmi dobre, už vtedy ho Yoongi-hyung zaujal a ani netušil, ako moc.

~ flashback~

Mladý, hnedovlasý chlapec sám nevedel, prečo sem prišiel. Jeho spolužiačka mala oslavu narodenín a pozvala ho. Nikdy predtým sa s ňou moc nerozprával, preto mu celé to pozvanie bolo záhadou. Opretý o stenu, sledoval ľudí okolo seba. Väčšina tancovala alebo sa rozprávala, málokto iba popíjal a to bolo, podľa neho,  jediné pozitívum. Nemal rád totižto párty, kde sa len pije a robia blbosti. Ale aj napriek tomu sa tu cítil navyše. Vôbec s nikým sa tu nepoznal a on nebol osoba, ktorá sa začne s ľuďmi baviť len tak. Taktiež nebol moc spoločenský, ale dokázal si to priznať. Dosť závidel ľuďom, ktorí len tak k niekomu prídu a začnú sa s ním automaticky rozprávať. Naozaj netušil, prečo ho sem pozvali, veď sa ani v škole s nikým moc nebavil. Ani si presne nepamätá meno svojej spolužiačky, čo ho sem pozvala. A hlavne, nechápe prečo sem prišiel.

Povzdychol si. Naozaj dúfal, že ho niekto, pred pomalou nudnou smrťou, zachráni.

Jeho prianie asi niekto vypočul, keďže si to k nemu mieril vyšší vysmiaty mladík s hniezdom, miesto účesu. Prvé, čo mu napadlo pri pohľade na neho bolo, že už má dosť, ale keď prišiel bližšie tak ho mladík uistil o opaku.

„Prečo tu stojíš tak sám?“ prehovoril na neho neznámy mladík s dosť hlbokým hlasom. Jimina samého to prekvapilo, keďže by na neho vôbec netipoval taký hlas. Pozrel sa na chlapca pred sebou ešte raz a poriadne, čo muselo vyzerať asi veľmi divne. Musel si sám priznať, že bol naozaj krásny. A bol si istý, že si to myslí aj väčšina osôb v tejto miestnosti.

„Pretože som tu sám,“ odpovedal, pričom mykol plecami. Chlapec oproti nemu sa na neho usmial, čím mohol konkurovať istej mačke z rozprávky Alenka v krajine zázrakov.

„Tak sa môžeš pridať ku mne a mojím kamarátom, s ktorými som prišiel!“ povedal nadšene a ani nečakal na odpoveď, proste ho chytil za zápästie, ťahajúc Jimina nevedno kam.

„Hej počkaj! Nepovedal som, či chcem ísť! No tak!“ nechápal ako to mladík robil, ale nedokázal vymaniť svoje zápästie z jeho ruky. Keďže sa sústredil na to, aby sa vyslobodil, nevšimol si, že chlapec zastal a z toho dôvodu tvárou narazil do jeho chrbta. V tu chvíľu ho aj neznámy pustil a pozrel na neho. On sa držal za nos s dosť ublíženým výrazom vpísaným v tvári. Vyšší mladík sa musel začať smiať.

„Prepáč, ale teraz vyzeráš ako malé zranené šteniatko. Mám chuť ťa objať,“ odôvodnil svoj smiech a ako povedal aj urobil. Absolútne neznámy človek ho krátko, ale zato vrúcne objal. Zarazene ostal stáť a pozerať sa pred seba. Odtiahol sa od neho a chytil ho okolo ramien, vtedy si všimol ďalších štyroch neznámych chlapcov. „Takže ja som Taehyung, keďže som sa ti ešte nepredstavil a toto sú Namjoon, Hoseok, Seokjin a Yoongi,“ ako hovoril ich mená aj ukazoval na jednotlivé osoby. Pohľadom, ale ostal visieť poslednom na menovanom mladíkovy. Nepozeral sa na neho dlho, pretože svoj pohľad venoval svojim topánkam. Prišlo mu, že moc na neho pozeral.

„Ja som Jimin,“ predstavil sa po chvíli, pričom počul od niekoho z partie niečo v zmysle: ‚Aké máš pekne meno, také roztomilé.‘

Jimin sa pri tejto reakcii zamračí. Nemal rád, keď mu niekto hovoril, že je jeho meno roztomilé.

„Bože,“ prehovoril Taehyung, ktorý stál vedľa neho, „ty si tak roztomilý!“ hneď, ako to dopovedal ho znovu uväznil v objatí. Taktiež pri tom splietal slová typu: ‚Ešte si aj taký nízky! Celý si roztomilý! Si ťa asi adoptujem.‘

Jimin sa snažil nejako Taehyunga od seba dostať, ale on bol ako chobotnica. Nechcel ho pustiť a dusil ho svojím objatím. Bolo mu jasné, že mladík toho vypil asi dosť. Jediné, čo ho zachránilo bol hlas, ktorý upútal jeho pozornosť. Veľmi príjemný hlas, ktorý patril mladíkovi, na ktorého sa pred chvíľou zahľadel.

„Taehyung, nechaj ho,“ Yoongi došiel k nim a začal dávať mladíkove ruky preč z Jimina. „Nevidíš, že je chudák z teba vystrašený? A tiež vidieť, že sa mu to nepáči,“ konečne sa mu podarilo vyslobodiť drobnejšieho chlapca. Ten mu potichu poďakoval, pričom pohľad znovu zapichol k svojím topánkam.

Zdvihol svoj zrak, čo robiť nemal. Yoongi na neho totižto uprene pozeral. Začal sa nervózne hrýzť do pery a pohľadom sledovať všetko, okrem neho. Cítil na sebe jeho pohľad, čo mu nepomáhalo. Začínal pociťovať, ako sa mu hrnie krv do tváre. Ak môže byť niečo viac trápne, ako nechať sa skoro zabiť objatím... tak to je práve táto situácia.

„Taehyung je taký, keď si vypije,“ začal odrazu Yoongi, čím si vyslúžil Jiminovu pozornosť. Ten sa na neho konečne pozrel a tak pokračoval, „Preto si nemysli, že je nejaký divný. Teda divný je... ale to je iný príbeh,“ pohľad presunul z Jimina na chlapca vedľa neho, ktorý sa na neho mračil.

„Ja nie som divný!“ povedal Taehyung ublížene a pozrel sa na nižšieho chlapca vedľa seba. „Však nie som divný? Však?“ skúsil sa na neho zadívať svojím psím pohľadom. Dokonca roztomilo našpúlil aj pery.

Jimin chvíľu na neho hľadel, než sa začal naozaj od srdca smiať, „Si maximálne najdivnejšia osoba, ktorú som kedy stretol,“ odpovedal mu na otázku, čo spôsobilo Taehyungov mierny šok a ešte smutnejší výraz tváre. Lenže, Jimin pokračoval, „Ale to je len dobre,“ venoval mu svoj žiarivý úsmev, ktorý mu chlapec vedľa neho, opätoval.

„To chce objatie!“ hneď ako to povedal, aj urobil.

Jimin sa znovu ocitol v chlapcovom medveďom objatí. Lenže teraz, mu ho opätoval. Netušil prečo, ale vedel, že je to tak lepšie. Tvárou sa natočil na Yoongiho, ktorý ich sledoval. Teda presnejšie, sledoval Jimina.

Díval sa mu priamo do očí a on jeho pohľad opätoval. Nevedel, čo presne ten pohľad znamená. Jediné, čím si bol istý bolo, že sa mu srdce rozbúchalo, ako keby šprintoval desať minút vkuse. Tiež sa nedokázal prestať pozerať do tých krásnych očí. Áno, Yoongi mal nádherné oči a Jimina viac, ako fascinovali.

Len ešte sám nevedel, prečo sa na neho Yoongi tak pozeral. Vôbec ani jedného z mladíkov, čo stále naokolo nich nepoznal, ale z neznámeho dôvodu mal pocit, že dnes sa začalo niečo, čo mu zmení celý jeho svet. A mal tušenie, že to bude mať na svedomí, práve chlapec, ktorý stojí pred ním.

Yoongi.
~end of the flashback~

Jimin sa pre seba usmial. Taehyung je to najdivnejšie stvorenie, ktoré pozná... ale zbožňuje ho. Nikdy mu ale nepovedal, ako moc je rád, že ho nasilu dotiahol k nim. Taehyung bol vždy svojhlavá osoba, ale preto ho všetci majú tak radi. Závidel mu túto jeho vlastnosť, vedieť sa s každým skamarátiť a vybudovať si vzťah.

Najviac mu ale závidel vzťah hlavne s Yoongim, vedel o ňom úplne všetko. On chcel tiež vedieť o svojom hyungovi všetko, lenže... ten mu nikdy nič nepovie. Prial si, aby aj jemu tak dôveroval, ako Taehyungovi. Lenže, ako to dosiahnuť? Poznajú sa už viac ako štyri roky a on o ňom skoro nič nevie. Nevyzná sa v jeho náladách, nič nehovoriacich pohľadoch... v ničom. To ho hlodalo najviac.

Vôbec netušil, ako dlho to trvalo Taehyungovi... ale tým, že sa poznajú od mala, tipoval, že nie dlho.
Jimin sa smutne pousmial a viac objal vankúš. Prial si tu mať teraz Yoongiho, miesto toho vankúša. Chcel sa k nemu pritúliť a maznať sa s ním. Hrať sa s jeho jemnými vlasmi a sledovať jeho pokojnú a uvoľnenú tvár. Viac posmutnel a cítil, ako sa mu oči plnia slzami.

Vedel, že sa to nestane, nepríde k nemu Yoongi iba tak. Nemali medzi sebou vzťah, ktorý by sa nazval chodením. Práve preto mu bolo tak smutno jediné, čo mohol bolo čakať, kým sa Yoongi ozve. Občas si prišiel, ako takzvané dievča na zavolanie s rozdielom, že on nie je dievča. Chcel byť viac... chcel, aby boli jeho city opätované.

Prečo to je, ale také ťažké?

Prečo mu nemôže jeho hyung povedať, ako to medzi nimi je?

To naozaj je len jeho uvoľnenie, keď si vypije?

Jimin cítil, ako mu po tvári začali stekať slzy. Opäť sa to stalo, pri tom všetkom premýšľaní, proste na neho všetko doľahlo. Potichu vzlykol, rukávom svojej mikiny si začal utierať mokré cestičky, ktoré zdobili jeho tvár. Nechcel plakať, ale nevedel prestať.

Prečo nemohol ich vzťah dostať na vyššiu úroveň?

Pretože nie je dosť dobrý?

Dosť krásny?

Pretože je dobrý, len na uspokojenie Yoongiho túžob?

Alebo iba ľahko ovplyvniteľný?

Nevedel správnu odpoveď, práve preto ho to tak trápilo. Popravde ho v kútiku duše tešilo, že Yoongi si na tieto svoje chvíľky vyberá vždy jeho. Prišiel si výnimočný, lenže časom začínal pociťovať, ako moc ho takýto vzťah ničí. Vedel, že sa hyung snažil, aby sa vždy cítil Jimin dobre... ale on netušil, či to mohol nazvať láskou.

Chcel cítiť lásku.

Potreboval lásku.

Yoongiho lásku, úprimnú a pravú. Nenútenú a čistú... ale nevedel, či niečo také k nemu môže mladík niekedy cítiť.

Už sa nesnažil nijako zabrániť slzám, ktoré znovu stekali po jeho tvári. Vedel, že to nemá zmysel, pretože už moc dlho v sebe potláčal tieto myšlienky. Jeho vzlyky boli tiež hlasnejšie, nemal dôvod byť potichu, predsa len býva sám. Tvár schoval do vankúša, tak moc si prial, aby to bola Yoongiho hruď. Pretože potom by cítil, ako ho rukami nežne hladí po chrbte v snahe upokojiť ho, aby prestal plakať.

Prišiel si naozaj úbohý. Premýšľal nad tým, čo by mohlo byť... ale sám vedel, že sú to len jeho krásne, ale naivné predstavy. Z jeho sebaľútosti ho vyrušil mobil, presnejšie zvuk novej správy. Úplne zabudol, že tu mal mobil, vlastne ani nevedel, kedy ho dal na stôl.

Natiahol sa preň pričom si druhou rukou utrel tvár od sĺz. Hneď na to, sa pozrel, kto presne mu píše. Vôbec by ho neprekvapilo, ak by to bol Jeongguk. V poslednej dobe si písali často, bol za to celkom rád... aspoň nemusel stále myslieť na Yoongiho. Na jeho prekvapenie to nebol Jeongguk, ale práve Yoongi. Rozklikol správu aj keď tušil, čo presne tam bude. A nemýlil sa.

Od: Yoongi-hyung

„Do pätnásť minút som u teba.“

Jimin si začal nervózne hrýzť do pery. Musí sa, čo najskôr upokojiť a dať do poriadku, pretože nechce, aby Yoongi videl, že plakal. Pustil preto z objatia vankúš a postavil sa. Neodpísal mu, nemusel a nikdy na tieto správy neodpisoval. Zamieril si to rovno do kúpeľne, sprcha je vždy riešenie na všetko.

***

Mladík uprene hľadel do očí svojho hyunga, ktorý sa nad ním skláňal. Venoval mu nežný úsmev, pričom ho pohladil po tvári a začal sa skláňať k jeho perám. Jimin privrel oči a čakal, kedy konečne Yoongi, preruší tú medzeru medzi nimi. Potreboval cítiť jeho pery, ich chuť a mäkkosť. Lenže, nič sa nedialo. Práve preto otvoril oči a zbadal, ako sa na neho prekvapene pozerá jeho hyung. Nechápal, čo sa deje.

„Jiminie,“ prehovoril potichu a na jeho prekvapenie, naozaj nežne, „prečo plačeš?“ cítil, ako ho Yoongi pohladil po tvári a zotrel mu z nej slzy. Sám bol prekvapený, že plače, nepostihol totižto ani sám, kedy začali tiecť po jeho tvári slzy.

Nezmohol sa na nič iné, ako iba sa pozerať na mladíka nad ním. Nechápal, prečo sa rozplakal práve pred ním. To nechcel, ale vedel, čo by mal urobiť.

„Hyung,“ začal Jimin a posadil sa, čím donútil aj Yoongiho, aby si sadol. Zadíval sa mu priamo do očí, aby vedel, že toto bude vážny rozhovor.

Jimin chvíli hľadel na mladíka pred ním, snažil sa získať nejaké odpovede, ale nič nevidel. Pousmial sa na Yoongiho, rozhodol sa. A preto urobí, čo musí. Prisunul sa bližšie k čiernovlasému chlapcovi, ktorému si sadol na stehná. Ten automaticky položil svoje ruky na mladíkove boky, ktoré začal hladiť. Jimin si poriadne prezrel jeho tvár, než povedal to, čo nečakal ani on sám.

„Dnes je to naposledy. Už ti nedovolím, aby si si privlastňoval moje telo,“ tón hlasu, ktorým to povedal, Yoongiho prekvapil a zároveň vydesil. Nikdy taký tón nepočul.

Chcel mu na to odpovedať, ale Jimin mu priložil ukazovák na pery. Nahol sa k jeho uchu o ktoré sa jemne obtrel perami. Jediné, čo mohol Yoongi počuť bolo: Yoongi – hyung, donúť ma šalieť. Prosiť, plakať rozkošou. Jednoducho si tento poslednýkrát, užime čo najviac.

Jimin urobil rozhodnutie, ktoré bolo podľa neho najlepšie.... ale je to tak naozaj?

Nebude kvôli tomu iba viac trpieť?

Je to naozaj správne riešenie?

A hlavne, čo na to Yoongi?

4 komentáre:

  1. Momentálně to pro Jimina je to nejlepší rozhodnutí, jaké mohl udělat. Horší to bude s odstupem času...
    Ale myslim si, že měl Yoongimu říct, co ho tolik trápí. A zeptat se taky na Yoongiho názor, co k tomu řekne on.
    Jsem zvědavá, jak se s tím budou oba prát a co bude dál. Těšim se na další díl. Děkuju...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Yoongi je zvláštna osoba, asi z toho dôvodu sa rozhodol Jiminie sám o.o Ja ďakujem, že si si to prečítala a okomentovala ^^

      Odstrániť
  2. Jsem zmatená a zase mám chuť Jimina obejmout... Páni, jsem z toho podivně naměkko. Tuším problémy s komunikací, ha. Každopádně Jiminie je zlato a já se těším, jak to bude pokračovat a jak moc o nervy to bude (že jo?!).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja mám tiež chuť Jiminieho objať T^T on take zlatíčko T3T ... Myslím, že tam toho bude dosť, ale tak nechaj sa prekvapiť ^^ :D

      Odstrániť