sobota 23. decembra 2017

POKUŠENIE || DIEL 2.



Táto časť mala byť prepísaná skôr, ale iste všetci viete, čo sa stalo. Nešlo mi proste písať a myslím, že asi nikto z vás sa tomu nečuduje. Napriek tomu dúfam, že si tento diel užijete... úprimne som ho celý úplne od základov zmenila a ako som čítala ďalší, ktorý nasledoval... bude toho naozaj dosť.



Yongguk pohľadom prepaľoval mladíka pred ním. Cítil, ako pre dnešok vyhral a to ho hrialo pri srdci viac, ako by si niekto dokázal predstaviť. Ešte chvíľu na neho hľadel než ho pustil, čo malo za následok, že sa Himchan neudržal na nohách a skĺzol dolu po stene na zem. Naposledy ho prepálil pohľadom a so slovami, „Dávaj si pozor, aby si ma svojou prítomnosťou neobťažoval“, odišiel preč z triedy. Nechal tak mladíka vydesene sedieť na zemi, pričom sa na jeho tvári objavovali stále nové, mokré cestičky.

Himchan vôbec nevnímal, čo sa okolo neho deje. Všetko, čo vnímal boli iba jeho myšlienky a nezodpovedané otázky. Chcel vedieť, čo presne urobil Yonggukovi, že bol k nemu taký. Dobre si pamätal ich prvé stretnutie a vie, že nič zlé nepovedal a ani neurobil.

~ flashback~

Dnes bol deň, kedy Himchan nastupoval na novú školu. Bol naozaj veľmi nervózny, odkedy sa presťahovali, nemal ani čas sa poriadne porozhliadnuť po meste... a dnes nastupoval do školy, kde bolo plno neznámych ľudí. Veľmi sa bál toho, že nezapadne alebo horšie, zapadne až moc dobre. Nechcel byť ani populárny, ale ani šedá myška. Proste chce byť obyčajný stredoškolák, ktorý má partiu, s ktorou môže niečo podnikať.

Mladík prechádzal prázdnou chodbou a hľadal číslo svojej triedy. V rukách držal svoj rozvrh a pozorne si prezeral každý jeden kút tejto školy. Konečne našiel to správne miesto. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol, zaklopal na dvere a počkal na povolenie vojsť dnu. Akonáhle ho dostal, vošiel dnu. Okamžite sa uklonil.

„Dobrý deň,“ začal a prešiel bližšie k profesorovi, „ja som nový študent. Bolo mi povedané, že o mne viete,“ povedal trochu roztrasene, ale na jeho hlase to počuť nebolo. Celý čas sa sústredil, aby sa nezakoktal a neurobil zo seba blbca.

„Áno, viem o tebe,“ potvrdil mu profesor, „Tak sa nám predstav!“ ukázal smerom k triede.

Himchan sa otočil čelom k triede, rýchlo ju prebehol pohľadom. Na jednej osobe mu pohľad spočinul o niečo dlhšie. Bol to chlapec, ktorý sedel pri okne úplne vzadu. Vôbec nevenoval nikomu pozornosť, len tak sedel a hľadel z okna. Nerád to sám sebe priznával, ale niečím ho naozaj zaujal.

„Volám sa Kim Himchan, presťahovali sme sa sem kvôli práci môjho otca. Vlastne neviem, čo by som mal povedať,“ pousmial sa, pričom sa poškriabal za uchom, keďže bol nervózny. „Moc koníčkov nemám, teda skoro žiadne. Aj tak ale dúfam, že spolu budeme vychádzať,“ dopovedal svoj krátky monológ a pozrel sa na postaršieho muža vedľa neho. Ten mu povedal, aby si sadol na jediné voľné miesto, ktoré tu bolo. Teda do stredného radu, úplne dozadu. Iba prikývol a išiel na svoje miesto, kde si položil svoj ruksak na zem a vybral potrebné veci. Ďalej už venoval pozornosť tomu, čo hovoril profesor.

Teda chcel. Lenže na sebe cítil dosť nepríjemný pohľad. Porozhliadol sa po triede až sa jeho pohľad stretol s tým, ktorý patril osobe, čo ho tak uprene sledovala. Bol to ten mladík, ktorý hľadel z okna. Pozeral sa na neho s neutrálnym pohľadom, ako keby nad niečím premýšľal. Himchan teda urobil to, čo mu prišlo správne... presnejšie, usmial sa na mladíka po jeho ľavej strane. Ten mu úsmev neopätoval, miesto toho sa na neho zamračil. Na jeho tvári sa zjavil úškrn a pohŕdavý pohľad. To nového študenta trochu zmiatlo.

Urobil niečo zle?

~end of the flashback~

Mladík sa zhlboka nadýchol, aby prestal plakať, potom si utrel zbytky sĺz a pomaly sa postavil na nohy. Ak tak moc chce Yongguk, aby sa mu neukazoval na oči, tak urobí presne to, čo chce. Zobral si svoju tašku a pomaly sa vydal preč z tohto miesta.

***

Ráno bolo pre mladíka naozaj ťažké keďže kvôli tomu, ako mu Yongguk v ošetrovni tlačil na chrbát, ledva vstal z postele. Bol úplne dolámaný a mal pocit, že jeden zlý pohyb a on ostane seknutý. Čo by bolo v jeho veku dosť komické.

Povzdychol si, keď sa konečne dotrepal na zastávku, kde bude musieť počkať na autobus. Bol rád, že tým autobusom nechodí toľko ľudí, pretože ak by mal stáť, asi radšej mešká do školy. V diaľke konečne uvidel svoj spoj a bol naozaj rád, že je tu o niečo skôr. Bol si totižto vedomý toho, že mu to po schodoch potrvá o niečo dlhšie.

~

Himchan sa opatrne pohyboval po chodbe, na ktorej boli jeho spolužiaci. Nechcel do nikoho naraziť, keďže už len chôdza mu spôsobovala bolesť. Bohužiaľ, niekto mal iný názor. S dosť veľkou silou do neho niekto narazil, síce sa chlapec ospravedlnil, že nechcel... Himchan ho nevnímal. Pred očami mal doslova hviezdičky z toho, ako moc ho to zabolelo.

Bez akejkoľvek odozvy mladíkovi, ktorý sa mu ospravedlňoval, prešiel okolo neho preč od ľudí. Mieril na záchody, kde hodlal počkať, kým nezazvoní. Radšej bude meškať na hodinu, ako by mal do neho niekto ďalší vraziť. Jeho počin, ale neušiel jednému páru očí. popravde si všimol, ako Himchan kráčal a bol si istý, že za to môže on.

Svojím spôsobom ho to naozaj tešilo. Pomalým ktorom sa vydal za chlapcom, aby sa uistil, že je všetko tak ako si on predstavuje. Himchan sa stratil z jeho dohľadu, keďže už vošiel do miestnosti. On sám chvíľu počkal, než vošiel za ním. Presnejšie, počkal si kým nezazvonilo, aby sa uistil, že nikto za nimi nepríde. Využil zvuk zvončeka, aby mohol vojsť bez toho aby to mladík počul. Hneď vyhľadal chlapca aby vedel, kde sa nachádza.

Himchan došiel hneď k umývadlu, o ktoré sa oprel rukami. Pohľad mal zapichnutý v umývadle a snažil sa predýchať bolesť, ktorá mu kolovala telom. Zhlboka dýchal, aby ho bolesť prešla a vedel pokojne ísť na hodinu, chvíľu meškania by nevadilo. Predsa len on nikdy nemeškáva, takže by mu určite bolo odpustené. Mal privreté oči a čakal kedy ho to prejde, keď sa Yongguk ozval.

„Teraz náš vzorný Himchanie, bude meškať na hodinu?“ pri vyslovení slova ‚náš‘ bolo počuť iróniu v jeho hlase. Mladík pri umývadle sa najprv pozrel do zrkadla, než sa otočil na chlapca, ktorý stál pri dverách.

Yongguk sa telom oprel o stenu, pričom prebodával Himchana pohľadom. Himchan sa nezmohol na nič iné, ako na neho prekvapene pozerať pričom sa inštinktívne snažil, čo najviac natlačiť na umývadlo. Chcel ísť preč, pretože vedel, že toto nedopadne dobre... a mal pravdu. Yongguk sa pohol smerom k nemu, nevedomky sa začal triasť a trochu sa prikrčil. Hneď, ako došiel k nemu ho chytil za zápästie a aj s ním vošiel do kabínky.

Prudký pohyb spôsobil, že mladíkovým telom prešla prudká bolesť, ale nebolo mu dovolené syknúť nahlas, keďže mu Yongguk dal ruku na ústa. Prebodol ho preto vražedným pohľadom.

„Skús, čo i len ceknúť a uvidíš!“ zavrčal mu potichu do tváre. V tú chvíľu počul dôvod tejto situácie. Do miestnosti totižto niekto vošiel a jemu bolo jasné, že Yongguk nechce svedkov.

Jediné, na čo sa Himchan zmohol bolo, že sa pozeral do mladíkovho vražedného pohľadu. Jeho oči boli vydesené a odzrkadľovali aj bolesť, ktorá mu prechádzala telom. Bol totižto chrbtom natlačený na stenu kabínky. Yongguk si pozorne prezeral tvár chlapca pred sebou, páčilo sa mu, ako sa bál a tak isto ho niečo napadlo. Akonáhle počul, že osoba, ktorá tu bola odišla, dal dolu ruku z Himchanových úst.

„Aspoň vieš, kedy máš byť ticho,“ prehovoril a rukou sa oprel pri mladíkovej hlave. Himchan na neho uprel svoj tmavý, zmätený pohľad. Čakal, čo urobí... že mu vrazí alebo ho bude znovu ponižovať.

To, ale neprišlo.

Miesto toho ucítil na svojej tvári Yonggukové prsty, nechápavo pri tomto geste nakrčil obočie. Chcel sa niečo spýtať, keď sa chlapec nahol k jeho tvári a perami sa dotkol tých jeho. V tej chvíli úplne zamrzol a jediné, na čo sa zmohol bolo, že šokovane sledoval Yongguka.

Ten sa nenechal nejako obmedzovať, viac sa natisol na Himchana pričom mu dlaňou prešiel po boku. Tým trochu prebral chlapca, ktorý sa zachvel pod tým dotykom, ale sám nevedel, či od strachu, alebo pretože ho to šteklilo. Yongguk prešiel svojím jazykom po Himchanovej spodnej pere, následne ju vzal medzi zuby a silno ho uhryzol. Mladík pritom zakňučal od bolesti a po tvári mu putovala slzička bolesti. Yongguk sa spokojne usmial a jazykom prešiel po ranke, z ktorej začala tiecť krv. Tvárou sa odtiahol od tej chlapcovej a zadíval sa mu do zmätených očí.

„Nemal by si meškať na hodinu,“ uškrnul sa a pritom sa od neho odtiahol. Otvoril dvere od kabínky a vyšiel z nej. On sám si to namieril preč zo záchodov a nechal tam Himchana samého a zmäteného. Úškrn mu z tváre zmizol a nahradil ho kamenný výraz, pričom si chrbtom ruky otrel ústa. Bol ale spokojný. Konečne našiel spôsob, ako ublížiť chlapcovi tak, aby sa z toho nikdy nespamätal a už sa nevedel dočkať, kedy to začne.

Na druhej strane bol zasa Himchan, ktorý stále hľadel pred seba a premýšľal. Jazykom si prešiel po pere, ktorá ho bolela a štípala. Na jazyku cítil kovovú pachuť krvi, preto tak rýchlo ako mu to jeho zranenie dovoľovalo, vyšiel z kabínky. Hneď si to namieril k zrkadlu, kde zbadal krvavú ranu od uhryznutia, ktorá sa nachádzala skoro v strede jeho pery. Rýchlo potočil kohútikom, aby si ranu umyl, opatrne sa nahol a začal si ju pod prúdom čistiť. Po chvíli zastavil vodu, narovnal sa a pomocou papierových utierok sa osušil. Zadíval sa na seba do zrkadla a prešiel si opatrne po perách.

„Naozaj sa to stalo?“ prebehlo mu mysľou, keď sa na seba pozeral.

Bang Yongguk ho pobozkal... teda dal mu pusu a uhryzol ho do pery. Lenže, toto nie je obyčajne uhryznutie, takýmto uhryznutím dáva niekto najavo, že mu patríte. Preto si Himchan dával jednu jedinú otázku.

Prečo?

Nepovedal snáď, že ho celá jeho existencia štve?

Nepovedal, že neznáša jeho tvár?

Tak prečo?

2 komentáre:

  1. Líbila se mi ta původní verze, ale i tahle má něco do sebe. Je taková jiná...takvá více dramatičtější. Těšim se, co bude dál. Děkuju...
    Taky jsem chtěla aspoň dopsat povídku na VIXX, ale nemam na to sílu. Je mi tak smutno, že mě nic nebaví, nic mi nejde a do ničeho se mi nechce...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Práve to je to, čo chcem... aby boli tie diely viac dramatické. Som rada, že sa diel páčil ^^

      Mám to rovnako, ale mne pomáha písanie. Viem sa vypísať a to mi vždy o niečo pomôže

      Odstrániť