streda 21. februára 2018

EVERYDAY || Časť 5.

Prajem pekný večer! Áno, nový diel je na svete a ja dúfam, že tým niekoho poteším. 

Prajem príjemné čítanie!

Jimin sedel na zastávke a čakal na svoj autobus, rukou sa držal za tú, ktorá ho bolela, keďže ňou tá bolesť stále pulzovala. Musel sa jemne pousmiať, keď si spomenul na to, ako nežne sa Kook dotkol jeho ruky, ako keby sa bál, že mu tým ublíži ešte viac. Bolo to od neho naozaj milé, ale v hlave mu vŕtala jedna vec, a to, prečo sa vôbec začal Kook o neho zaujímať.

Možno by o tom premýšľal ešte dlho, kebyže sa pri ňom nezastaví autobus a on nemusel nastúpiť. Teda, nemusel, ale zasa nechcel čakať ďalšiu hodinu na druhý. Rýchlo teda nastúpil do autobusu a hneď si aj sadol na voľné miesto, ktoré tu bolo. V túto hodinu býva autobus dosť plný, preto bol rád, že nemusí stáť, keďže ho bolela tá ruka.

Asi to bolo trochu prehnané, ale Jeongguk sa snažil byť dosť opatrný čo sa týkalo toho, aby ho Jimin tak rýchlo neodhalil. Práve preto nastupoval o zastávku skôr, aj keď to mal od školy oveľa ďalej, než keby šiel normálne. Robieval to iba vtedy, keď vedel, že veľa ľudí nebude na zastávke. Chcel byť dostatočne nenápadný a to moc nejde, ak ste na zastávke len traja. Práve preto mal tak krásny výhľad na Jimina, ktorý práve nastúpil a zhodou okolností si sadol priamo pred neho. Musel sa usmiať, keďže v tom sedadle pôsobil tak drobne, ale on tak pôsobil aj normálne a to bolo na ňom to roztomilé. Jimin bol celkovo zlatý a roztomilý, mal vždy takú chuť ho vystískať, ale musel sa krotiť. Stále to bol predsa len jeho hyung a on ho rešpektoval, aj keď bolo jasné, že Jimin pri ňom pôsobil krehko. No Jimin tak pôsobil aj normálne. Bol krehký a zraniteľný.

Jeongguk sa pozrel na Jiminove ruky, tým, že sedel vyššie ako starší mladík, ich mohol vidieť. Držal v nich mobil a bolo vidieť, že premýšľa. Stále totižto začal písať a potom to mazať. Nechcel si namýšľať, ale asi písal jemu. Musel sa usmiať, pretože videl, ako znovu Jimin niečo píše, ale tentoraz to aj dopísal a odoslal. Chvíľu nato pocítil ako mu vo vrecku zavibroval mobil, nikdy nemal zapnuté zvuky keď cestoval. Plus, teraz to je kvôli tomu, aby ho Jimin len tak nenašiel.

Vytiahol si mobil z vrecka nohavíc, aby vedel, čo mu Jimin napísal, hneď si radšej vypol aj vibrovanie. Áno, bol dosť opatrný a bolo to trochu komické.

Jimin: Povedz mi ale pravdu... Naozaj si myslíš, že som krásny? Či to hovoríš len preto, aby som nebol smutný?

Jeongguk sa trochu zamračil na svoj mobil. Prečo sa ho toto pýta? Veď už mu to veľakrát napísal a myslel to tak! Začal mu odpisovať, pretože nepoznal dôvod toho, že sa to Jimin odrazu spýtal.

Kook: Si krásny a myslím to naozaj. Ale to nie je na tebe to, čo mám najradšej.

Mladík ani nemusel čakať na odpoveď, keďže mu prišla skoro hneď.

Jimin: A čo máš na mne najradšej?

Mladší sa musel úprimne usmiať, pretože už len pri pomyselní na to, čo má na ňom rád, je šťastnejší.

Kook: Zbožňujem tvoj úsmev, to, aký si na každého milý, aj keď oni na teba nie. Zbožňujem tvoje roztomilé ručičky, je zlaté aké sú malé a k tebe sa dokonale hodia. Zbožňujem tvoj hlas, ktorý by som mohol počúvať celý deň, nehovoriac o tvojom speve. Si pre mňa stelesnením anjela a to bude asi aj dôvod, prečo ťa nerád vidím smutného. Jednoducho na tebe milujem všetko. Milujem teba celého takého, aký si.

Odoslal to a po očku sledoval mladíka pred sebou. Neušlo mu, ako mu odrazu sčervenali ušká kvôli tomu, že sa červenal. Bol roztomilý, ale Jimin je roztomilý skoro stále.

Jimin: Ja, a stelesnenie anjela? Máš divné predstavy o tejto bytosti. Miluješ ma? To sú silné slová, ako môžeš vedieť či ma miluješ, keď si ešte stredoškolák? Nemôžeš vedieť aké to je naozaj milovať.

Nad jeho správou sa Jeongguk zamračil. Prečo je k sebe taký?

Kook: Prečo sa stále podceňuješ? Áno, som stredoškolák, ale zamilovaný som už bol a nikdy to nebolo také, ako pri tebe, preto viem, že ťa milujem. Ty si ani nevieš predstaviť čo všetko so mnou robí tvoja osoba. Preto, prosím, nespochybňuj moje city, ktoré k tebe prechovávam. A ja sľubujem, že ti dám každý deň najavo ako veľmi si milovaný, a nielen mnou. Pretože aj napriek tomu, čo ti tí blbci hovoria, ťa veľa ľudí má rado.

Nevedel prečo bol k sebe Jimin taký, ale jedným si bol istý, a to tým, že ho nechce vidieť smutného a uplakaného. Jimin si to nezaslúžil, nič z toho, čo sa mu dialo.

Doteraz si pamätá ako prvýkrát odhalil Jiminovu pravú podstatu. Teda to, keď jeho šťastná a bezstarostná maska padla a on sa uchýlil k svojmu úniku do opustenej triedy. Do svojho útočiska, kde bol chránený pred svetom.

~ flashback~

Nevedel prečo práve na neho padlo, že musí ísť po veci do kabinetu.

Bolo to tým, že sa ozval a opravil profesorku?

Alebo to bolo tým, že miesto počítania kvadratických rovníc kreslil do svojho skicára?
Nebol si istý, ale vedel, že asi naozaj niečo pokašľal.

Jeongguk šiel dlhou chodbou školy, ktorá bola plná prázdnych tried, ktoré sa už nepoužívali, a taktiež slúžili skôr ako sklad. Ticho, ktoré panovalo na celej tejto chodbe, ho naozaj dosť desilo, ale asi by ho viac vydesilo, ak by počul kroky. Niečo ale započul, lenže to bolo veľmi tiché. Preto zastal na mieste a započúval sa do zvuku, ktorý vychádzal z triedy, ktorá bola po jeho pravici. Trvalo iba chvíľu než ten zvuk započul opäť a bolo to tak, ako si myslel. Plač, presnejšie, tiché vzlyky. Šiel potichu bližšie k triede, z ktorej ho počul a opatrne nakukol cez okno, ktorým bolo z chodby vidieť do triedy. Chvíľu sa obzeral, než uvidel schúleného chlapca skoro pri dverách do triedy. Z tejto pozície, v akej pozeral cez okno, ho videl dosť zle, ale všade by spoznal chlapca, ktorý tam sedel.

Bol to Park Jimin, človek, ktorý mal zakaždým, čo ho videl, úsmev na tvári. Asi práve preto bol v šoku z toho, že ho tu videl. Už je to nejaký ten čas, čo mal tohto drobného chlapca plnú hlavu a nevedel ho z nej dostať. Nikdy ho nikto takto neočaril a pri tomto pohľade na chvejúce sa klbko sa v ňom niečo zlomilo. Má chuť otvoriť tie dvere, prísť k Jiminovi a vyobjímať ho. Lenže to nemohol.

Jimin totižto ani nevedel, že niekto ako Jeon Jeongguk existuje aj napriek faktu, že sa neraz stretli. Vždy mu prišlo, že je asi nenápadný, ale to mu vyvrátilo ženské osadenstvo školy. Nebol nenápadný, bol jeden z najpopulárnejších chalanov na škole a ani sám netušil ako to dosiahol. Vôbec sa o to totižto ani nesnažil. Jediné, čo chcel, bolo, aby sa mohol rozprávať s Jiminom. Chcel byť jeho kamarát, pretože chcieť, aby sa do neho zamiloval, bolo asi také, ako chcieť, aby z neba začal pršať javorový sirup.

Nemožné.

Ale práve tento pohľad mu povedal to, čo mal urobiť už dávno, a to, že ho urobí naozaj šťastným, aj kebyže ho bude mať za divného. Ukáže mu, aký je Jimin dôležitý a úžasný.

Vedel už nejaký čas, že nie všetky Jiminove úsmevy boli pravé. Ale nečakal, že by to bolo takéto... že by sa schovával v tejto časti školy, aby ho nikto nevidel a on sa tu upokojoval.

Ako len mohol byť tak slepý? Ako?

Jeongguk sa vzdialil od okna a otočil sa na päte, kašľal na nejaké pomôcky k hodine, práve potreboval iba jedno, a to Jiminove číslo. A to vedel iba jeden človek, práve za ním mal namierené.
Ukáže Jiminovi ako veľmi ho miluje a dokáže, že sa nesmie nechať už nikdy zlomiť.

~end of the flashback~

Jediné, čo si sám vyčítal, bolo to, že tak dlho čakal, než sa k niečomu odhodlal. Bál sa toho, že by Jimin jeho správy ignoroval alebo by ho blokol. Nič z toho sa ale nestalo. Kebyže sa nebál, tak by Jimin nebol taký zlomený, tak veľmi si za svoje neskoré jednanie nadával. Tiež stále nemohol pochopiť, že si to tak dlho nevšimol.

Z premýšľania ho vyrušil opäť jeho mobil, a to, presnejšie, Jiminova odpoveď.

Jimin: Mám svoje dôvody, prečo som na seba taký. Ako mám veriť tvojim citom, keď mi nechceš povedať kto si? Prišiel by si vôbec, ak by som to chcel a objal by si ma? Asi nie, však? Pretože sa bojíš toho, že budem vedieť kto si.

Jeongguk neveril tomu, čo čítal. Naozaj mu práve naznačil, že chce objatie, ale neverí tomu, že by mu ho Jeongguk dal?

Akurát keď mu chcel odpísať, tak mu prišla ďalšia správa od Jimina.

Jimin: Čo by si urobil, ak by som zistil kto si?

Kook: Neviem... asi by záležalo na tvojej reakcii na moju osobu.

Jimin: A kebyže by som len chcel objatie. Dostal by som ho?

Mladší chlapec si tú správu prečítal trikrát, než sa uistil, že vidí dobre. On chcel od neho objatie, asi sníval.

Jeongguk sa pozrel, kde sa nachádzajú. Bola to jeho zastávka, kde musí vystúpiť, a potom môže ísť rovno domov, ale on ostal sedieť, dnes príde domov neskôr.

Kook: Dal by som ti to najhrejivejšie objatie, aké si kedy dostal. Už by si nechcel objatie od nikoho iného.
***

Konečne tu mal Jimin svoju zastávku, vďaka ktorej už nemusí sedieť na tom nepohodlnom sedadle. Prešiel k dverám a čakal kým autobus zastane. Dnes na jeho zastávke vystupovalo viac ľudí, ale tomu sa ani nečudoval.
Hneď, ako autobus zastal, sa otvorili dvere, on aj ostatní cestujúci vystúpili. Jimin sa vydal svojou cestou, pričom si dal do uši slúchatka, ktoré si zapojil do mobilu. Kook mu neodpisoval, ale keďže mu už hovoril o jeho zvyku hrať na mobile hry, tak mu bolo jasné, že sa mu vybil mobil.

Odložil si telefón do vrecka od uniformy a šiel svojou typickou cestou domov. Vôbec netušil, že za ním, ani nie moc ďaleko, ide osoba, ktorá tu v okolí vôbec nebýva.

Jimin šiel, ako obyčajne, cez vyľudnenú ulicu netušiac, že za jeho chrbtom si to k nemu blíži Jeongguk. Starší chlapec zostal stáť na mieste, pretože si uvedomil, že doma nemá nič na jedenie. Povzdychol si a vydal sa smerom k obchodu. Aj tak si musí kúpiť nejakú mastičku na tú ruku.


Jimin stál už asi desať minút pri regály s mastičkami, vôbec totižto nevedel ako vybrať tú správnu. Jeongguk mal pri pohľade na Jiminovu bezradnosť chuť tam prísť a  dať mu tú správnu rovno do košíka. Miesto toho len ticho sledoval čo Jimin robí, dnes si prišiel ako skutočný stalker. Pre neho samého to bolo divné.

Na mladšieho šťastie Jimin konečne  našiel tú správnu mastičku a šiel k pokladni. Až teraz si všimol, že tam mal dosť polotovarov.

„Asi mu prehovorím do duše, aby sa lepšie stravoval,“

prebehlo mladíkovi hlavou a šiel zaplatiť svoj nákup, ktorý stihol nazbierať do košíka. Boli to skôr sladkosti, ktoré má tak rád.

Akonáhle Jeongguk zaplatil, išiel znovu za Jiminom, ktorý sa mu pomaly strácal z dohľadu. Trochu to vyzeralo, ako keby sa ponáhľal domov. Čomu by sa ani moc nečudoval.

Jimin sa nemohol zbaviť toho divného pocitu, že sa niečo deje, ale asi sa mu to iba zdalo. Drobnejší chlapec zabočil do uličky, kadiaľ si zvykol krátiť cestu, čo prišlo Jeonggukovi vhod. Okamžite išiel za ním a zrýchlil krok, tentoraz ale Jimin už nemal slúchatka, takže musel kráčať tichšie, čo bolo ťažké, keďže musel trochu pridať do kroku. Vyrovnal krok s chlapcom a tak, ako Jimin šiel, ho zastavil. Urobil to netradičným spôsobom a to tak, že ho zozadu objal a hlavu hneď schoval medzi jeho rameno a krk.

Jimin sa zarazil a chcel sa vymaniť, lenže chlapec za ním ho pevne objímal. Chystal sa zakričať alebo nejako prejaviť, keď ale prehovoril Jeongguk.

„Chcel si objatie,“ povedal chlapec a Jimin hneď vedel kto to je. Nie len preto, čo povedal, ale aj podľa hlasu.
„Kook,“ povedal skôr pre svoje potvrdenie, než ako otázku. Mladík, ktorý stál za ním, prikývol, pričom si stále skrýval tvár.

Jimin sa musel pousmiať, toto ho trochu vydesilo, ale zároveň potešilo.

„Sľúbil si mi ale objatie, ktoré by som ohodnotil ako jediné, čo kedy budem chcieť dostávať. A toto tak nevyzerá,“ posťažoval si naoko a čakal ako mladší zareaguje.

„To musíš ale najprv zistiť kto som,“ odpovedal mu a jednou rukou mu, dnes druhýkrát, zakryl oči. Urobil to preto, aby sa mohol narovnať, pričom si ho jednou rukou, ktorou ho objímal okolo pásu, pritiahol viac na seba.
„A ako to mám asi zistiť, keď si mi zasa zakryl oči?“ zasmial sa Jimin, ale popravde mu to nevadilo. Celkom sa mu páčila táto Kookova anonymita... aj keď by rád vedel kto to je.

Jeongguk sa usmial a perami sa otrel o Jiminove líčko, ten pri tom geste zamrzol a úsmev mu zmizol z tváre. Mladší chlapec si to všimol a pre seba sa pousmial. Prišla mu tá reakcia celkom roztomilá.

„Musíš nájsť nejaký spôsob,“ zašepkal mu tesne pri uchu, po ktorom prešiel perami, než mu naň dal pusu. Mohol pri tom sledovať ako Jiminove tváre naberajú ružový odtieň. Nosom sa dnes už druhýkrát priblížil ku krku jeho hyunga a nasal jeho sladkú vôňu. „Naozaj krásne voniaš,“ usmial sa a trochu vzdialil, „Musím už ísť, inak budem doma naozaj neskoro. Prosím, neotáčaj sa, keď budem odchádzať,“ povedal svoju prosbu a čakal na odpoveď.

To, čo ale Jimin povedal, ho trochu šokovalo.

„Dobre, ale chcem poriadne objatie, a teraz,“ Jimin sám seba prekvapil a než stihol niečo Jeongguk povedať, stihol dokončiť svoju myšlienku, „Budem mať zatvorené oči, než mi opäť napíšeš. Teda, ak nemáš vybitý mobil.“

Jeongguk váhal, ale mal pocit, že Jimin by sa nepozrel, ak povedal, že nechá zatvorené oči.

„Dobre,“ súhlasil so starším a pomaly dal dolu ruku z jeho očí, „A neboj sa, nemám vybitý mobil.“

Hneď, ako mal Jimin odkryté oči, nechal ich zatvorené, otočil sa čelom k chlapcovi a čakal. Jeongguk na neho chvíľu pozeral, totižto Jimin, čakajúci so zatvorenými očami, bol lákavé sústo. Najmä k pobozkaniu. Zavrtel nad tou predstavou hlavou a uväznil drobného chlapca v jeho medveďom objatí. Ten mu objatie opätoval, ale iba jednou rukou, keďže ho tá jedna bolela. Hlavu zaboril do Kookovej hrude a spokojne nasal jeho vôňu, v tú chvíľu mal pocit, že našiel niečo, na čom by mohol byť závislý, a to na chlapcovej vôni.

Netušili ako dlho tam stáli v objatí, ale ani jednému to nevadilo. Obaja na to mali iné dôvody. Jimin sa cítil v bezpečí, pretože Kookovo objatie bolo naozaj jedno z najlepších, aké kedy dostal. A Jeongguk nechcel drobného chlapca opustiť, bol ako v siedmom nebi, že ho konečne môže objímať.
Ale...

Nič netrvá večne a to platí aj pre nich dvoch.


Keby len vedeli čo príde na ďalší deň.

4 komentáre:

  1. Celkem mě tou poslední větou děsíš. A to to tak hezky začalo. No jsem zvědavá, co bude dál. Těšim se na další díl. Děkuju.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak, treba trosku postrašiť, inak by to nebolo ono. Pokúsim sa, aby si na další diel nemusela toľko čakať :)

      Odstrániť
  2. Ale tak tenhle příběh mi vždycky dokáže spravit náladu, i když nejspíš v celkovém hledisku není zase tak veselý. Ale tak nějak jsou oba dva neskutečně zlatí a tahle kapitola byla zase skvělá. Takhle roztomile zlatého Kooka potřebuju číst častěji. Ačkoliv ten konec mě trochu vyděsil, takže... prosím, že je nebudeš tolik trápit, že ne.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že ti tento príbeh spravy vždy náladu ^^ Áno, zlatý Kook je potrebný pre život, ale zas všetkého veľa škodí (ale osobne by som také Kookieho chcela stále :D).
      Nebudem ti klamať, trošku sa určite niečo stane... prepáč

      Odstrániť