streda 27. júna 2018

IN THE LIGHT OF STARS || Časť 4.


Ako som povedala už pred nejakou dobou, keď budem mať opravené časti, zverejním ich, aby som mohla znovu písať aj tento príbeh. Dúfam, že niekoho poteším.


Písané z pohľadu Christophera.

Nežne som mu prstami prešiel po tvári. Tak opatrne, ako keby bol z toho najvzácnejšieho porcelánu. Vlastne, v mojich očiach taký je. Krehký, zraniteľný a nádherný zároveň. Pozeral som sa mu pri tom dotyku do jeho nádherných očí. Vždy ma udivovalo aké krásne sú, dokázal by som sa v tej čokoláde utopiť… tak veľmi som ich miloval. Tak rád som sa do nich pozeral.

Pohladil som ho po tvári a pozorne som sledoval každú jeho reakciu. Bolo na ňom vidieť, že je zmetený z toho, čo sa deje… ale nevadilo mu to. Pomaly som sa začal skláňať k jeho tvári, vždy sa mi páčilo aký bol oproti mne nízky. Sledoval som ako privrel oči… musel som sa pousmiať. Perami som prešiel po tých jeho. Nežne, aby som ho nevystrašil. Tak dlho som po tomto túžil, po tých jeho krásnych plných perách. Tiež som privrel oči a konečne po tej dlhej dobe ochutnal tie neodolateľné vankúšiky, ktoré ma dlhé roky tak veľmi lákali.

Akonáhle som sa chcel pohnúť perami proti tým jeho, niečo mi prišlo divné. Otvoril som oči a zistil som, že som tu sám. Zmätene som sa obzeral okolo seba, ale nikde som ho nevidel. Jediné, čo po tom prišlo, bol zvuk, ktorý mi mučil ušné bubienky.

Otvoril som dokorán oči a so zavrčaním vypol budík na mobile. Chvíľu som hľadel na strop a premýšľal o tom sne. Tak moc by som chcel aby sa to stalo. Posadil som sa a zamračil na svoj mobil. Prečo ma zobudil z tak krásneho snu?! S povzdychol som si pretrel oči. Včera som šiel neskoro spať… chcel som ísť spať vtedy ako on. Preto som ho celý čas sledoval z okna a čakal kedy pôjde spať. Cítil som sa ako stalker… no chcel som vedieť či bude čítať tú knihu. Ale kto by čakal, že bude hore do tretej ráno?

Posadil som sa na kraj postele, nohami som sa dotkol studených parkiet. Vážne, taký šok po prebudení… musím si zohnať koberec, aspoň pred posteľ. Chvíľu som tam sedel, než som sa s úsmevom postavil a namieril si to do kúpeľne. Hneď ako som sa zbadal v zrkadle, prežil som menší infarkt. Naozaj vyzerám strašne, ale aj napriek tomu, že som nevyspatý a mám kruhy pod očami, mám dobrú náladu. Viem, že čítal tú knihu, a preto šiel neskoro spať.

Jediné, v čo teraz dúfam, je, že mi povie o prečítaní tej knihy. Že sa podelí o to, o čom bola, aká bola. Či sa mu páčila tak, ako som dúfal.

***

Pomaly som odišiel od našej brány a mieril si to ku Dominickovmu domu. Neprekvapilo ma, že tam ešte nebol, ja sám meškám. Predsa len, bol dlho hore a viem ako „rád“ vstáva, ak ide spať neskoro.

Oprel som sa preto zatiaľ o múr a čakal som kým príde. Znovu som sa zamyslel nad tým snom. Popravde, už sa mi dlho nestalo, že by som mal tak moc živý sen o ňom. Zaujímalo by ma prečo po tak dlhej dobe jeden taký mám. Privrel som oči. Tak moc chcem aby ten sen bol skutočnosť, ale nemôžem to dopustiť.

Z môjho premýšľania ma vyrušilo vrzgnutie bránky. Hneď som pohľadom vyhľadal to krásne stvorenie a usmial som sa naňho. On sa iba pousmial ako mal vo zvyku ak nemal moc dobrú náladu alebo ak bol nevyspaný. Ani nečakal a išiel rovno po chodníku smerom do školy. Odlepil som sa od múru, o ktorý som sa opieral a šiel som ho dobehnúť. Predbehol som ho, aby som bol pred ním.

„Vieš, zabudol si na niečo,“ znovu som sa na neho usmial a sledoval jeho prekrútenie očí. Občas sa naozaj správa ako nejaká primadona, ale nejde ho nemilovať. Prekrížil som ruky na hrudi a so zdvihnutým obočím som čakal.

„Dobré ráno,“ povedal a pozrel sa na mňa nie veľmi pekne, „Spokojný?“ napodobil to, ako som zdvihol obočie.

„Áno, som spokojný,“ neprestával som sa na neho usmievať, „Tebe tiež dobré ráno!“ to už radšej nekomentoval a prešiel okolo mňa. Hneď som šiel aj ja, aby mi nezdrhol. Zbytok cesty sme šli potichu vedľa seba. Nebudem ho zbytočne rozčuľovať, predsa len, nebude s ním reč. Aspoň nie takto skoro.

Akonáhle sme vošli do triedy, zamieril k svojmu miestu. Iba som sa nad tým smutne pousmial a šiel som na to svoje. Neviem prečo, ale zvykne ma dosť často v triede ignorovať. Neviem čo tým chce, ale dosť ma to mrzí… najmä keď sme po tak dlhej dobe opäť spolu v triede.

Položil som si ruksak na stôl a sadol som si. Začal som z neho vyberať potrebné veci, a potom som si ho dal na zem. Najradšej by som si ľahol a spal, ale nemôžem… hneď prvá hodina je matika. Povzdychol som si a pohľadom zablúdil ku Dominickovi. Usmial som sa, keď som zbadal jeho zhnusenie v tvári pri tom istom zistení ako moje. Matika je zlo, vždy som to hovoril. Ešte by som na neho hľadel asi dlho, kebyže tá striga nepriletí do triedy. Dobre, ide sa vnímať učivo.

Rozvalil som sa na stoličke. Práve ma zabili tie najnudnejšie hodiny na svete a ešte ani spať som nemohol, keďže ich učia tí najhorší ľudia na zemeguli. Vlastne, máme obed. Posadil som sa normálne a pozrel na Dominicka, ktorý sa na mňa tiež pozeral. Pousmial som sa. Vstal som, zobral som si tašku a prešiel som k nemu.

„Je pekne, ideme obedovať von?“ neodpovedal mi, iba prikývol. Počkal som kým si zobral veci, a potom sme spolu šli von z triedy. Ani jeden z nás nič nepovedal, proste sme potichu spolu šli po chodbe plnej študentov a mierili sme si to k futbalovému ihrisku.

Vyšli sme z budovy a na moje prekvapenie som tu nikoho nevidel. Obaja sme šli k tribúnam. Neprekvapilo ma, že Dominick hneď vyšiel schody úplne hore. Vždy chcel sedávať hore. Posadil som sa vedľa neho a vybral si z tašky svoj obed.

***

Poslednú hodinu sme mali suplovanú, ako keby nás nemohli pustiť skôr a profesor nemal náladu učiť, tak nám dal voľnú hodinu. Vlastne, ak nechcel učiť, nechápem prečo nás nepustil domov. Ale, vlastne ma to neprekvapuje… dali nám na supla toho najhoršieho profesora, no vďaka tomu som mal čas premýšľať. Dominick sa mi celý deň zdal byť trochu mimo, preto som vymyslel plán ako mu zlepšiť náladu. Už len nech zazvoní.

Moja prosba sa vyplnila a zvonček ohlásil koniec poslednej hodiny. Zbalil som si veci a počkal kým odišlo to stádo, hneď potom som šiel za Dominickom. Ten mi okamžite venoval pohľad do očí. Musel som sa na neho usmiať.

„Musíš ísť domov hneď?“ spýtal som sa ho. Videl som ako premýšľa. Nejako mi príde, že premýšľa nad výhovorkou.

„Záleží podľa toho prečo,“ po jeho odpovedi sa mi zadíval viac do očí, ako keby v nich hľadal odpovedať na to, čo chystám.

„Iba ma napadlo, že by sme si mohli zahrať,“ mohol som vidieť ako jeho oči zažiarili šťastím.
„Naozaj?“ v jeho hlase znelo tak krásne nadšenie. Usmial som sa na neho znovu a prikývol som.

„Ak sa teda nebojíš, že prehráš,“ nahodil som po odpovedi svoj úškrn ala NEZABÚDAJ KTO JE KAPITÁN BASKETBALOVÉHO TÍMU. Ako som čakal, jeho reakcia bola roztomilá. Neuvedomuje si to, ale vždy, ak sa snaží ukázať to, ako sa nebojí… tak trochu nafúkne tváričky. Pritom aj trochu skrčí ten jeho drobný noštek. Moc dobre si pamätám ako som si vďaka tejto tváričke uvedomil, že ho nevidím len ako kamaráta. A už som sa na neho viackrát nevedel pozrieť inak ako na niekoho, koho chcem len pre seba. Na niekoho, koho milujem.

~flashback~

„Skús to ešte raz!“ hodil som mu loptu a postavil som sa nabok od koša. Sľúbil som mu, že ho naučím hrať basketbal a plním to, ale akosi mu nejde hádzanie na kôš. Kto by si pomyslel, že toto bude pre neho to najťažšie? Ja určite nie.

Sledoval som ako sa zhlboka nadýchol aby sa podvedome trochu upokojil. Sám vedel, že ak by bol nahnevaný, tak by mu to nešlo ešte viac. Zrakom zamieril na kôš a vystrelil naň. Povzdychol som si, keď sa lopta opäť odrazila od obruče von z koša. Šiel som po loptu, zobral som ju do rúk. Pozrel som sa na Dominickov sklamaný výraz v tvári a na loptu v mojich rukách. Vlastne…

Uškrnul som sa a zdvihol obočie. „Netrafíš, ak sa budeš báť. Je na tebe úplne vidieť ako sa bojíš, takto prehráš každý zápas,“ pozrel som sa na neho až keď som to dopovedal. V tú chvíľu som si myslel, že mi srdce vynechalo pár úderov. Ešte nikdy som ho nevidel s takým výrazom v tvári. Vyzeral… proste tak… roztomilo.

Z tranzu ma prebralo až to, ako ku mne prišiel a vytrhol mi loptu z ruky. Pozrel sa mi do očí. Videl som v nich odhodlanie.

„Pozeraj sa! Teraz budem triafať čisté koše jeden za druhým!“ tón jeho hlasu ma prebral ešte viac. Sledoval som ako odkráčal na miesto, kde bol predtým. Namieril, vystrelil a dal čistý kôš.

V ten moment som sa z toho tešil asi viac ako on. V ten deň som si uvedomil dve veci. Prvá je tá, že ak sa do niečoho pustí… urobí to na sto percent. Druhá je tá, ktorej sa obávam… a to, že moje city k nemu sa menia. A ja sa bojím toho, ako to dopadne… ale viac toho, že by zistil moje chybné zmýšľanie o ňom.

~end of the flashback~

„Je mi jedno, že si jeden z najlepších hráčov na škole. Neprehrám!“ ani som si neuvedomil kedy sa ku mne tak priblížil. Ale bolo to tu. Ten pohľad, ktorý som už dlho nevidel… dôkaz, že vie robiť veci na sto percent.

„Tak to dokáž.“ Pousmial som sa a dal si ruksak na chrbát. Urobil to isté a obaja sme šli preč z triedy. Jediné miesto, kde sme my dvaja vždy hrávali, bolo u mňa a tam sme mali obaja namierené.

***

Nemám potuchy ako dlho hráme. Jediné, čo viem, je, že to ešte dlho potrvá. Tá malá potvora má naozaj veľa energie. A takisto mám podozrenie, že niekde tajne trénuje. To ma svojím spôsobom hnevá. Nie to, že trénuje… ale to, že trénuje a aj tak mu nikto kvôli jeho postihnutiu nedovolí hrať.

Pri mojom myšlienkovom pochode som nedával pozor a nechal som si ukradnúť loptu. Hneď som sa spamätal a utekal za ním. Už som len mohol skúsiť zabrániť aby dal kôš… čo sa mi nepodarilo. Pozeral som sa na loptu, ktorá sa odkotúľala. Musel som sa začať smiať a pozrel som sa na neho. Ako som čakal, nechápal prečo sa smejem.

„Vyhral si,“ usmial som sa na neho a postrapatil mu vlasy mokré od potu. Nemohol som nepostrehnúť to menšie cuknutie. Dal som radšej ruku preč z jeho hlavy. „Neviem ako ty, ale ja som sakra unavený,“ pozrel som sa naňho, „poď, moja mama ťa rada po dlhej dobe uvidí.“ vydal som sa k domu, ale predtým som sa zastavil. „Ale najprv si daj sprchu… smrdíš.“ nemohol som mu neoplatiť to, čo mi povedal nedávno.

Ako som čakal, nič nepovedal. Iba nahodil svoju „diva“ pózu a šiel so mnou dnu. Mama tu ešte nebola, preto som mu to povedal. Viem, že ona by to prežila. Predsa len, mňa po tréningu často vozí domov. Proste som si do neho chcel trochu rypnúť.

Sám som tiež šiel do sprchy. Jeho som nechal v mojej kúpeľni aj s čistými vecami, čo som mu požičal. Preto som ja využil tú, čo máme na poschodí. Úprimne, som tu nerád. Radšej mám svoju, lebo je hneď pri mojej izbe… ale nejako to prežijem. Nechcel som byť v sprche dlho, preto som si dal len rýchlu. Takisto som sa rýchlo osušil, obliekol a za chodu si sušil vlasy. Prešiel som dlhou chodbou až k mojej izbe. Neklopal som, Dominick by to aj tak nepočul, plus, prečo by som mal klopať na dvere vlastnej izby?

Vošiel som do svojej izby. Pohľad mi hneď padol na moju posteľ, na ktorej sa rozvaľoval Dominick.

„Ako vidím, urobil si si pohodlie,“ povedal som si skôr pre seba, keďže ma nevidel a nemohol odčítať z pier čo som povedal. Došiel som k posteli a až tam som si všimol, že má zavreté oči. Nahol som sa nad neho a prezeral si jeho tvár. Vyzeral uvoľnene, ako keby mu tu bolo najlepšie. Nie, to si len nahováram, lebo chcem aby to tak bolo.

Akurát som chcel na seba upozorniť, keď otvoril oči. Neuvedomil som si ako moc som sa k nemu skláňal. Rýchlo som sa vyrovnal a trochu odstúpil od postele.

„Myslel som, že si zaspal,“ zaklamal som, keď sa posadil a čakal čo poviem.

„Skoro,“ postavil sa a prešiel ku mne, „máš ešte mokré vlasy, kvapká ti z nich voda,“ povedal akoby to, že som sa nad ním podozrivo skláňal, vôbec nepostrehol. Sledoval som ako zobral uterák, ktorý som mal okolo krku, do rúk a začal mi sušiť vlasy.

Nezmohol som sa na nič. Iba na to, aby som pozoroval jeho tvár. Nepozeral sa mi do tváre, pozeral sa hore na svoje ruky ako mi nimi sušil vlasy. Neviem čo ma to napadlo, ani prečo… ale dlaňou som mu prešiel po líci. Ihneď sa na mňa vydesene, a zároveň prekvapene pozrel. Prekvapený výraz v tvári som mal aj ja sám.

„Prečo si to urobil?“ zamumlal na jeho povahu až moc potichu. Pozeral som sa mu do očí. Hľadal som nejakú odpoveď prečo je vydesený. To mu príde dotyk odo mňa až tak moc odporný?

„Odpovedz mi, Christopher,“ odstúpil odo mňa, aby na mňa lepšie videl.

Dal som si uterák dolu z hlavy a hodil ho na písací stôl po mojej pravici. Aj napriek tomu, čo som práve urobil, som sa na neho stále pozeral.

„Pretože,“ čo mu mám povedať? Pretože sa ťa túžim dotýkať? Pobozkať ťa? Pomilovať ťa?  „Pretože si sa na mňa nepozeral a chcel som sa spýtať či si hladný,“ si zbabelec, Christopher.

Po mojej odpovedi som videl na jeho tvári niečo zvláštne, ale neviem to identifikovať.

„Trochu,“ po tom, ako to povedal, sa na mňa ani nepozrel. Proste si znovu ľahol na posteľ. Nič som mu už nepovedal. Nevidel by čo som povedal… išiel som teda preč z izby. Zavrel som za sebou dvere a oprel sa o ne.

„Som zbabelec,“ prečo je to tak moc ťažké? Prečo si pri ňom nie som istý? Prečo sa tak moc bojím, že ho zraním?

Tak moc chcem aby bol iba môj. Aby som sa ho mohol dotýkať a bozkávať ho. Prečo to teda nie je možné?! Čo také som urobil, že som sa musel zamilovať práve do neho? Bolo by to ľahšie ak by… ak by som bol ako on. Potom by som sa nemusel báť o to, že by som ho ranil.

2 komentáre:

  1. Nikdy to není tak lehké dané osobě vyjevit svoje city k ní. Obzvlášť tady u Dominicka...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nikdy to nie je ľahké, obzvlášť ak sa jedná o rovnaké pohlavie a o niekoho, koho poznáš odmalička a ste kamaráti

      Odstrániť