štvrtok 28. júna 2018

IN THE LIGHT OF STARS || Časť 5.



Písané z pohľadu Dominicka

Po tom, ako Chris odišiel z jeho izby, som si sadol na posteľ. Privrel som oči a snažil sa nejako upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Je pravda, že som bol vo chvíli, keď sa dotkol mojej tváre, v šoku… no možno som si až moc namýšľal, že chcel urobiť niečo viac, ako sa ma len spýtať či som hladný.

Povzdychol som si a ľahol si na posteľ, tvár som zaboril do vankúša. Voňal ako on. Neubránil som sa úsmevu. Milujem jeho vôňu. Privrel som spokojne oči a objal vankúš. Takúto chvíľu som si musel vychutnať rýchlo, a tak aj bolo. Po chvíli som vankúš pustil, napravil tak, ako bol predtým a posadil som sa. Najradšej by som tak ostal, ale to by som nepočul ako ide po schodoch… a to, aby ma nachytal ako fetujem jeho vankúš, naozaj nechcem.

Pohľadom som zavadil k stolu, kam položil uterák. Povzdychol som si a postavil sa z postele, prešiel som k stolu a zobral uterák do ruky. Takto sotva vyschne. Prehodil som ho cez stoličku. Už som sa chystal ísť preč od stola, keď som to zbadal. Uvidel som fotku nás dvoch, keď sme boli menší. Bolo to asi rok po tom, ako sa sem nasťahoval. Veľmi dobre si to pamätám, čo je dosť čudné. Ľudia si málokedy pamätajú veci, čo sa stali keď mali päť rokov.

~flashback~

Sedel som v tureckom sede na deke, ktorá bola rozprestretá na tráve. Pohľadom som sledoval ako sa moja sestra blázni s otcom. Priznám sa, že som jej závidel. Tým, že som iný ako ona, sa so mnou takto nikdy nebláznia. Pohľadom som z nich prešiel na loptu, ktorú som mal na nohách. Chcel by som si ju kopať, ale nemám s kým… a taktiež mi to nedovolia. Teda, dovolia, ale iba tu. Plus, zdá sa mi, že sa pri hraní nikdy moc nenamáhajú… ako keby dávali skôr pozor na to, či sa nezraním, než to, aby hrali. Zrak som zdvihol až keď som ucítil ako ma niekto pohladil po vlasoch. Pozrel som sa na tú osobu. Bola to moja mama, usmiala sa na mňa.

„Poď dnu, obed je hotový,“ síce to povedala, ale keďže mi odčítanie z pier ešte nejde tak dobre, povedala mi to zároveň aj v znakovej reči. Usmial som sa na ňu, a následne sa postavil. Loptu som kopol na koniec záhrady a začal som po sebe ukladať deku. Vedel som, že to chcela urobiť ona… ale ja chcem ukázať, že nie som tak rozdielny.

Ako prvé som šiel do kúpeľne, aby som si umyl ruky a po chvíli za mnou pribehla Emily. Obaja sme sa na seba usmiali tak, že sme na seba vyškerili zúbky. Nastavil som vodu a začali sme si striedavo umývať ruky a pritom sa smiať. Mám svoju mladšiu sestričku rád a najradšej mám, že ona sa ku mne nespráva tak,ako keby som bol iný… aj keď jej občas rodičia vynadajú za to, že na mňa má byť miernejšie, čo nechápem, ako to myslia.

Po našom menšom bláznení sme ruka v ruke prišli do kuchyne, kde nás už čakali rodičia. Pri stole sme sa pustili a sadli sme si na svoje miesta. Chcel som začať jesť, ale zbadal som ako si rodičia niečo hovoria. Ešte nie som dobrý v odčítaní z pier, ale pochopil som, že sa vedľa nás niekto nasťahoval.

***

Sedel som na zemi vo svojej izbe a staval si z lega pevnosť, keď som ucítil ako ku mne niekto bežal. Tá osoba totižto dosť dupotala. Pozrel som sa k dverám a zbadal som svoju sestričku, hneď som sa na ňu usmial. Dobehla ku mne a v očiach mala iskričky, nechápal som prečo. Chytila ma za ruku a donútila ma aby som sa postavil. S úsmevom od ucha k uchu sa na mňa usmiala.

„Máme návštevu!“ povedala s dosť veľkým nadšením a už ma aj ťahala z mojej izby preč. Som naozaj rád, že sa teší… a že nemá takú veľkú silu, aby ma dokázala ťahať ako handrovú bábiku.

Došli sme dolu a išli sme hneď na záhradu, kde sa mali rodičia aj s návštevou nachádzať. Keď sme vyšli, tak som zbadal veľmi milo vyzerajúcu ženu a vedľa nej stál muž s trochu prísnym pohľadom. Ostal som stáť na mieste. Bál som sa k ním ísť. Vedel som, že určite už vedia o tom, aký som. O tom, že nepočujem… a budú sa zas pozerať tým ľútostným pohľadom.

Po chvíli som si všimol ako na mňa moja mamina máva, aby som šiel k nim. Prešiel som od dverí k nim, a hneď som sa trochu pritisol na mamu. Určite si mysleli, že to je tým, ako sa pred cudzími hanbím. Ale nie, tým to nie je. Celý čas, čo som stál pri mame, som sa pozeral na svoje topánky, než som ucítil dotyk na mojich vlasoch. Pozrel som sa hore, keďže som si myslel, že to bola moja mama a zbadal som tú neznámu ženu, ako sa na mňa usmieva.

„Ahoj, ja som Hannah,“ čupla si predo mňa a natiahla ku mne ruku. Pozrel som sa najprv na jej ruku, a potom na ňu, než som jej tiež podal ruku s tichým vyslovením svojho mena. Po chvíli som cítil ako ma pohladila po tvári a znovu sa na mňa usmiala, „Tamten muž, ktorý vyzerá ako keby nemal dobrú náladu, je môj muž, Conor,“ pozrel som sa na neho. Už nemal taký pohľad, ako keď som sem prišiel. Mal na tvári milý úsmev, ktorý som mu opätoval.

Trochu lepšie som sa na neho pozrel. Videl som ako pri ňom stála moja sestra a s niekým sa tam rozprávala. Zvedavo som naťahoval krk, aby som videl kto tam je. Nakoniec som proste šiel preč od mojej mami a Hannah, aby som sa mohol pozrieť. Došiel som k nej a zbadal som tam nejakého chlapca. Pochopil som, že je to ich syn. Nie som zas taký blbý, aby mi to nedošlo.

Emily ma okamžite zaregistrovala, došla ku mne, chytila ma za ruku a potiahla bližšie k tomu chalanovi. Usmievala sa na nás oboch a čakala kým sa predstavíme. Pozrel som sa na neznámeho chlapca a čakal som, či začne on. Ale nič. Iba sa na mňa pozeral, ako keby premýšľal. Sklopil som pohľad, pretože som vedel čo mu asi behá po rozume. Nevie ako sa má rozprávať s niekým, kto nepočuje. Asi na mňa hovoril, pretože po nejakej chvíli ma chytil za ruku. Prekvapene som sa na neho pozrel. Usmieval sa.

„Ja som Christopher,“ stále ma držal za ruku.

„J-Ja som Dominick,“ povedal som mu potichu. Keď som sa na neho pozrel, zbadal som jeho úsmev. Neviem prečo, ale musel som sa usmiať aj ja.

~end of the flashback~

Zobral som rám s fotkou do ruky a usmial som sa na ňu. Tento deň si tiež pamätám. Boli sme vtedy obe rodiny na chate v horách. Vtedy sa oslavovali Christopherové šieste narodeniny. Doteraz si pamätám ako veľmi bol nahnevaný, že sme sa nemohli ísť von sánkovať. Bolo vtedy dosť zlé počasie, ale on stále chcel ísť von. Ako malý sa dosť často správal jak rozmaznané decko. Musel sa nad tou spomienkou zasmiať. Bol veľmi zlatý ako dieťa.

Pozorne som si prezeral tú fotku, keď som pocítil dotyk na ramene. Mykol som sebou a pustil z ruky fotku, ktorá padla na stôl. Rýchlo som ju zdvihol a pozrel sa, či sa nerozbila. Našťastie nie. Vydýchol som si a pozrel sa škaredo na majiteľa izby.

„Nestraš ma,“ vytkol som mu moje poľakanie. On iba zdvihol ruky v obrannom geste.

„Nechcel som, ale ako inak som ti mal povedať, aby si sa išiel dolu najesť?“ usmial sa na mňa. Zas ten jeho dokonalý úsmev.

***

Neviem ako sa to stalo, ale bol som presvedčený Christopherom, a hlavne Hannah, aby som dnes ostal cez noc. Je piatok, tak by to nemal byť taký problém… len ono je to už dlho, čo som u neho takto prespával.

Práve som sedel na posteli a sledoval som ako mi chystal miesto na spanie. Kedysi som niečo také nevidel, ako malí sme spávali v jednej posteli. Teraz by to asi bolo čudné… pre neho a okolie určite. Ja by som ale chcel zas spať s ním v jednej posteli, pripečene sa na seba usmievať a chichotať, než zaspíme od únavy. Ale veci sa niekedy menia.

~flashback~

Stále som tomu nemohol uveriť. Moji rodičia mi dovolili prespať u Christophera! A skoro vôbec som ich nemusel presviedčať! Asi to dovolili hlavne kvôli tomu, že býva hneď vedľa nás. No teraz mi je to úplne jedno!

Nadšene som skočil na jeho posteľ. Musel som sa stále usmievať. Nikdy som u kamaráta nespal, no dôvod bol hlavne ten, že okrem Chrisa kamarátov nemám. Asi som bol trochu mimo, pretože som si nevšimol kedy prišiel do izby jej majiteľ. Uvedomil som, že tu je, až vtedy, keď si sadol na posteľ. Pozrel som sa na neho a usmial sa.

„Vidím, že sa tešíš,“ zasmial sa a ja som musel prikývnuť.

„Pravdaže! Ešte nikdy som u nikoho nespal! Teda, ako u kamaráta,“ povedal som, na mňa asi až príliš nadšene a možno aj rýchlo.

„Tak to potom budeme celú noc hore a budeme sa zabávať!“ povedal tiež dosť natešene.

***

Od našej prvej prespávačky ubehlo už veľa času. Mali sme takú dohodu s rodičmi, že dvakrát do mesiaca bude táto naša „akcia“ pravidelne opakovaná. Taktiež sa striedalo, kde sme prespali. Pravda, častejšie to bolo u Christophera.

Práve dnes bol deň, kedy sme mali zasa tento svoj zvyk. Akurát som čakal na Chrisa, až mu skončí tréning. Nerád tu sedím, každý tu na mňa tak divne pozerá a to neznášam.

‚Nejako mu to trvá,‘ začal som sa obzerať, či ho niekde neuvidím… ale nikde nebol. Trochu naštvane som prebodol dvere pohľadom. Nerád čakám a on to dobre vie. Povzdychol som si a postavil sa z lavičky, na ktorej som sedel.

Akurát v tej chvíli sa otvorili dvere a z nich ku mne šiel Christopher. Hneď sa na mňa pozrel s ospravedlnením, že mu to tak trvalo. Vážne… čo tam tak dlho robil? Neriešil som to a proste som aj s ním šiel preč zo školy.

***

Boli sme v jeho izbe a hrali jednu z nových hier, ktorú si kúpil. Oproti nemu mám dosť výhodu v tom, že nepočujem tie zvuky, keď na nás v hre vyskočí nejaká potvora… aj keď sa zľaknem, tak aspoň nepočujem to, o čom on hovorí. Teda, o tých ľakavých zvukoch. Museli sme hrať moc dlho, pretože som sa ani nenazdal a bola noc. Zmätene som sa začal obzerať okolo seba, pretože tu Chris nebol. Položil som konzolu na miesto a postavil sa. Musel som sa trochu ponaťahovať, pretože som bol z toho dlhého sedenia celý drevený. Akurát som sa otočil tvárou k dverám a u nich stál Christopher s úsmevom na perách.

„Viem, že je pomerne skoro… no dnes som mal namáhavý tréning. Pokojne ešte hraj, ale ja pôjdem spať,“ prikývol som na to, čo povedal a iba som sledoval ako si ľahol do postele. Prešiel som k dverám a zhasol som, aby mohol spať. Ja som sa zas vrátil k hraniu… ale vypol som zvuk, aby som ho náhodou nezobudil.

Neviem ako dlho som ešte hral, než som sa rozhodol, že pôjdem spať aj ja, ale bolo už fakt veľa hodín. Potichu, alebo aspoň dúfam, že to bolo potichu, som došiel k jeho posteli a ľahol si k nemu. Vlastne mi mal pripraviť miesto kde budem spať… no zabudlo sa na to. Predsa len, už máme štrnásť, tak je divné, keď spíme v jednej posteli.

Pohodlne som si ľahol chrbtom k nemu a objal som, tak ako mám vo zvyku, perinu. Cítil som ako ma zmáha spánok, keď som ucítil ako sa ku mne Chris prisunul a objal ma. Trochu som stuhol. Je hore? Počkať. Ak by bol, prečo by ma objímal? Natočil som tvár tak, aby som videl či je hore. Nebol… tak má asi len nejaký zvyk objímať zo spánku. Znovu som si ľahol a snažil sa zaspať… no nedarilo sa. Cítil som sa čudne. Moje srdce rýchlo bilo a ja som nevedel prečo. Taktiež… až príliš sa mi páčilo, ako ma objíma. To by nemalo… však?

Práve v tento deň sa to zmenilo.

Môj pohľad na môjho najlepšieho kamaráta.

Vtedy som si začal uvedomovať to, aké city k nemu prechovávam.

Taktiež to bolo poslednýkrát, čo som u neho prespával.

~end of the flashback~

Zaregistroval som jeho pohľad a pousmial sa na neho. Postavil som sa a prešiel som k mojej provizórnej posteli, ktorá sa skladala z dvoch na sebe uložených matracov a ľahol som si na ňu. Musím uznať, že bola pohodlná. Poležiačky som sa pozrel na Chrisa.

„Čo chceš robiť?“ spýtal som sa ho. Videl som ako premýšľa.

„Mohli by sme si niečo zahrať?“ navrhol a ja som prikývol.

***

Nahnevane som prebodával Christophera pohľadom, on sa iba smial.

„To nie je fér! Ty tú hru hráš častejšie! Nesúhlasím s prehrou!“ prekrížil som ruky na hrudi a urazene nafúkol tváričky. Hneď, ako som to urobil, ucítil som, ako ma do líc uštipol. Odtiahol som sa od neho a chytil sa za líce. „Au!“

On sa iba zasmial a dal konzolu na miesto, potom sa postavil a začal sa naťahovať. V tú chvíľu som ľutoval, že som sa na neho pozrel. Tým, ako zdvihol ruky, sa mu vyhrnulo tričko a ja som mu asi dosť zízal na jeho vypracované brucho. Rýchlo som preto pozrel radšej na konzolu v mojich rukách.

Bože! Normálne cítim ako sa červenám! A to je, sakra, divné!

Snažil som sa upokojiť. To, ako ma pohladil po vlasoch, aby som mu venoval pohľad, mi ale moc nepomohlo. Pozrel som sa na neho a čakal som, čo mi chcel povedať.

„Pôjdeme už spať… či?“ usmial sa na mňa. Prikývol som a dal tiež konzol na miesto. Postavil som sa a šiel ku... nazval by som to mojím pelechom. Tak nejak som na sebe celý čas cítil jeho pohľad.

Hneď som si ľahol a zavŕtal sa do periny. Nejako mám pocit, že je tu divná atmosféra. Pohľadom som iba sledoval ako ide zhasnúť.

„Dobrú noc!“ usmial sa na mňa, než zhasol. Potichu som mu poprial dobrú noc aj ja.

Privrel som oči a ľahol si, ako mám vo zvyku, na bok a objal som perinu. Inak proste neviem zaspať. Sám som bol prekvapený ako rýchlo som zaspával. Možno by som aj zaspal, kebyže necítim ako sa matrac prehol. Otvoril som oči a chcel som sa otočiť, ale v tom mi zabránilo objatie. Otočil som sa tvárou na Christophera.

„Čo to robíš?“ zamumlal som. Popravde, kebyže mi odpovie, neviem čo. Je tu moc tma na to, aby som mu to odčítal z pier. Ale viem, že nič nepovedal… to by som cítil, keďže ma objímal. Miesto toho som ucítil niečo iné. Niečo, čo ma prekvapilo a šokovalo zároveň. Cítil som jeho pery na tých mojich.

Tiež som cítil ako mu bije srdce. Bilo rýchlo, rovnako ako mne.

Prečo? Prečo mi to robíš?

2 komentáre:

  1. Takže i Dominick cítí to samé, jako Chris. Ale taky se bojí vyjevit své city. A ten polibek by tomu mohl napomoci...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Niekedy bozk môže všetko aj pokaziť... ale možné to je

      Odstrániť