sobota 30. júna 2018

IN THE LIGHT OF STARS || Časť 7.


Posledný diel, ktorý bol napísaný... takže ide na dlhé čakanie ohľadne môjho písania...

Písané z pohľadu Dominicka

Pozoroval som Christophera ako pripravoval niečo na jedenie. Popravde som ani netušil, že vie variť. Skôr som si myslel, že vie urobiť maximálne čaj, preto som na neho tak fascinovane hľadel. Musím uznať, že sa na neho krásne pozerá, hlavne takto zozadu. Veľakrát som sa už pristihol, že pozerám na jeho zadok miesto toho, aby som sledoval jeho ruky. Taktiež som nemohol spustiť oči celkovo z jeho postavy. Jeho chrbát je niečo, čo by som, hneď po jeho zadku, uctieval do konca života.

Asi vycítil môj pohľad, keďže som videl ako sa otočil a pozrel vševediacim pohľadom. Nevinne som sa na neho usmial, načo sa on začal smiať. Položil na dosku nôž, ktorý doteraz držal v ruke, keďže krájal zeleninu a došiel ku mne. Oprel sa rukami o stôl, za ktorým som sedel a nahol sa cez neho, aby bol tvárou k tej mojej.

„Ak sa ti tak moc páči môj zadok,“ pozrel sa mi do očí, „tak si ho radšej odfoť. Fotka vydrží dlho,“ usmial sa na mňa tým jeho provokatívnym úsmevom.

Chcel som mu na to niečo povedať, ale to mi bolo znemožnené jeho perami. Privrel som slastne oči a už automaticky mu odpovedal. Nebol to dlhý bozk, ale mne to nevadilo. Pozrel som sa na neho, a keď sa naše pery od seba odpojili, mrkol na mňa. Musel som sa tomu zasmiať. Pozrel som sa mu do očí a zobral do ruky mobil.

„Tak mi zapózuj!“ natešene som hneď išiel na foťák v mobile, než som mu znovu venoval pohľad. Jeho výraz tváre bol na nezaplatenie!

„To myslíš vážne?“ na jeho otázku som iba prikývol a čakal, či to naozaj urobí. Zasmial sa a dal mi pusu na nos. „Pózovať ti nebudem, odhadni si správny moment.“

Našpúlil som sklamane pery, načo sa Chris len usmial a opäť sa venoval príprave jedla. Znovu som ho teda začal pozorovať. Zaujímalo by ma čo myslel tým správnym momentom. Položil som mobil na stôl a skenoval jeho postavu. Nebudem si klamať, závidím mu tú postavu, ale ak by som chcel mať takú postavu aj ja, tak by na sebe bolo potrebné zapracovať.

Rukou som si podoprel hlavu, svoj pohľad som presmeroval von z okna. Musím uznať, že dnes je naozaj krásne. Dúfam, že pôjdeme von. Začínalo mi byť dosť teplo. Fakt, že tu varí, tomu moc nepomáhal. Jediné šťastie je, že okno je otvorené… ale stále je tu dosť teplo.

Asi by som sa z okna pozeral dlhšie, kebyže nezaznamenám pohyb pri stole. Pozrel som sa, čo sa deje a zbadal som niečo, čo mi vyrazilo dych. Naskytol sa mi totižto pohľad na Christophera. To si zo mňa robí srandu?! Jeho pohľad spočinul na mojej tvári a mojej reakcií sa zasmial.
„Zatvor ústa, prosím ťa, vletí ti tam mucha,“ stále sa smial a sledoval moju tvár. Zavrel som ústa… teda, nie preto, že mi to povedal.

„Tak sa tu len tak nevyzliekaj! Človek si tu sedí, pozrie sa na teba a skoro má zástavu srdca!“ posťažoval som si na jeho počin. Popravde, nevadilo mi to. Komu by vadilo vidieť Chrisa bez trička? Ešte k tomu v kuchyni, ako varí? Nikomu.

„Je tu teplo! Mám sa snáď uvariť?“ prekrížil ruky na hrudi a čakal na moju odpoveď. Sledoval som ako sa mu krásne rysovali svaly na rukách a bruchu. Nasucho som prehltol, vážne je to pohľad na zabitie. Nadýchol som sa, aby som niečo povedal, ale…

„Tuším sa ti páli cibuľa,“ poznamenal som, načo sa len rýchlo otočil a začal zachraňovať situáciu. Nepočujem, a ani nevidím čo hovorí, ale viem isto, aké krásne slová vypúšťa z úst.
Vlastne. Pozrel som sa na neho ako teraz stál, pre seba som sa usmial a zobral mobil do ruky. Mám ten pravý moment! Hneď ako som si ho odfotil, som si tú fotku nastavil ako tapetu na mobile.

Nespokojne som hľadel na Christophera, ktorý mi dookola iba opakoval aký som roztomilý. Ako môžem byť roztomilý, keď som v podstate urazený? Teda, skôr nespokojný. Mal som krásny výhľad na jeho odhalené telo a on si to tričko proste znovu oblečie!

Ucítil som ako ma začal štípať do líca. Pozrel som sa na neho dosť nahnevane. Neznášam keď ma niekto štípe do líc! On sa iba usmieval a začal ma štípať aj do druhého. To ako fakt?!-
„Nemrač sa!“ neprestával sa usmievať a jemne ma chytil za tvár. Začal mi ju stláčať, čím som našpúlil ústa ala ryba. On prepadol v tú chvíľu do smiechu, čo bola moja záchrana. Odtiahol som tvár z jeho dosahu a začal si ju masírovať prstami.

„Tak nerob s mojou tvárou grimasy a neštíp ma do líc!“ odul som líca a odvrátil od neho zrak. Znovu som sa na neho pozrel až keď som ucítil dotyk na ruke. Pozrel som sa na neho a čakal, čo chce povedať.

„Keď ty si taký roztomilý,“ usmial sa na mňa. Chcel som mu na to niečo povedať, ale to by nemohol mať tak úžasnú metódu na moje umlčanie. Prisal sa na moje pery, automaticky som privrel oči a vyšiel mu v ústrety. Po chvíli sa odtiahol, otvoril som oči a zadíval sa do tých jeho. Usmieval sa. Ja som sa musel tiež, naozaj sa na neho neviem dlho hnevať.

„Chris?“ stále som sa mu díval do očí. Bolo vidieť ako čaká, čo mu chcem povedať. „Som hladný,“ nevinne som sa usmial. Začal sa smiať, nečudujem sa. Pred chvíľou iba dovaril a ja tu umieram od hladu odkedy začal.

***

Sedeli sme spolu na gauči, pričom bola zapnutá televízia. Ja som ju ignoroval, počuť to aj tak nepočujem a musel by som sa moc sústrediť na to, aby som vnímal o čo ide. Oprel som sa hlavou o Christopherové rameno, hneď ma objal okolo pása. Rovno som sa na neho prisal ako kliešť, načo reagoval smiechom, ktorý som nevidel, iba cítil, keďže som sa k nemu tisol. Myslím, že tu za tých pár dní zleniviem. Zaujímalo by ma čo budeme robiť… teda, určite má niečo vymyslené.

Vlastne, teraz som si spomenul, že mi povedal o nejakom prekvapení. Oprel som sa bradou o jeho rameno, aby som na neho videl.

„Chris?“ oslovil som ho, on sa ku mne natočil tvárou na znak, že ma počúva. „Kde je to prekvapenie, o ktorom si hovoril?“ zdvihol som zvedavo obočie a s nedočkavosťou čakal. Veľmi ma zaujímalo o aké prekvapenie išlo!

Christopher sa na mňa usmial, „Na to si budeš musieť ešte trochu počkať,“ pohladil ma po tvári a znovu pokračoval, „ešte nie je tma.“

Zarazil som sa.

Tma? Načo potrebuje tmu? Chce ma niekde v lese tresnúť lopatou po hlave a zakopať? A tmu potrebuje, aby ho nikto nevidel?

Asi som mal veľmi vtipný výraz v tvári, keďže sa Chris začal smiať. Venoval som mu nechápavý výraz a čakal, čo mi povie.

„Na čo si, pre Boha, myslel?“ prestal sa smiať a obe ruky presunul na moje boky. Trochu som stuhol, keď mi naznačil aby som si mu sadol na stehná... ale urobil som tak. Svoje ruky nechal na mojich bokoch a ja som tie svoje dal na jeho ramená. Popravde, cítil som sa dosť trápne. Pozrel som sa mu do očí, usmieval sa na mňa a venoval mi pusu na nos.

„Toto je čudné,“ povedal som potichu. Verím, že konkurujem paradajke.

„Prečo by malo byť?“ spýtal sa ma. Cítil som ako ma po boku hladil palcom.

„Pretože som chalan, nie dievča,“ bolo na ňom vidieť, že sa po tom, ako som to vyslovil, niečo zmenilo.

„Dominick, teraz si pekne zapamätaj čo ti poviem,“ trochu som znervóznel. Teda, neviem aký tón hlasu požil, keďže ho nepočujem, ale jeho výraz mi stačil, aby som vedel, že je nahnevaný. „Je mi absolútne jedno či si dievča, chalan alebo mimozemšťan,“ odmlčal sa a zadíval sa mi hlboko do očí. Jeho výraz v tvári trochu znežnel, ale stále pôsobil vážne. Mal som pocit, že tým pohľadom vidí až do mňa. „Mám ťa rád… nie. Milujem ťa, pretože si to ty. Milujem na tebe úplne všetko. Tvoje krásne tmavé oči. Tvoj úsmev, ktorým by si ma vedel zabiť, ak by si chcel. To, ako zvykneš nafúknuť líčka a skrčiť nos… si vtedy neskutočne roztomilý. To, ako sa červenáš. To, ako nadšene dokážeš rozprávať o knihách, ktoré máš rád. To, ako sa stále nahneváš na tú ježibabu, keď na teba hovorí ako na mimozemšťana,“ cítil som ako veľmi mi horí tvár. Je vážne trápne počuť to, ale keď to hovorí, pri srdci mám taký krásne hrejivý pocit. „Milujem ťa celého, bez ohľadu na to, aké máš pohlavie. Preto už také niečo od teba nechcem počuť. Jasné?“ iba som mu na to prikývol a on sa konečne usmial, tým jeho láskyplným úsmevom, čo na ňom milujem.

Nevedel som ako mu mám na to inak odpovedať, preto som sa k nemu začal tvárou približovať. Jemne som sa perami otrel o tie jeho, než som ho pobozkal. Cítil som ako ma objal okolo pása, preto som sa k nemu viac pritisol a dovolil mu viac prehĺbil bozk. Prstami som mu vošiel do vlasov, v ktorých som sa sem tam prehrabol. Prešiel mi rukami po bokoch, potom som ich cítil aj na chrbte. Prišlo mi, že sa ku mne správa moc opatrne, ako keby sa bál, že mi dotykom ublíži. Prerušil som náš bozk a čelom sa oprel o to jeho. Pozeral som sa mu do očí a usmieval sa pritom, on mi úsmev opätoval a znovu ma objal okolo pása. Trochu pohodlnejšie som sa na ňom usadil, aby som si mohol položiť hlavu na jeho rameno. Privrel som oči a snažil sa nemyslieť na nič mimo tejto chvíle.

***

Ucítil som dotyk na tvári, nespokojne som preto niečo zamumlal. Znovu som pocítil dotyk na mojom líci, čo už mi nedalo a pootvoril som oči. Hneď som aj uvidel Christophera, ako sa na mňa usmieval. Začal som sa obzerať, kde vlastne som. Síce neviem ako, ale hlavou som mu ležal na nohách. Posadil som sa a pretrel som si oči, pozrel som sa na neho.

„Ako dlho som spal?“ zamumlal som jeho smerom, on počkal, než som mu začal venovať plnú pozornosť, aby mi mohol odpovedal.

„Niečo po pol deviatej večer,“ odpovedal mi a pohladil po tvári. Zarazil som sa. To som fakt tak dlho spal?!

Pozrel som sa na neho a smutne sa pousmial, „Prepáč, že som zaspal,“ zamumlal som potichu a sklopil zrak na svoje ruky. Bolo mi naozaj ľúto, že som zaspal. Chcel som si to, že sme niekde len my dvaja, vychutnať. Miesto toho tu spím.

Ucítil som vo vlasoch pohladenie, pozrel som sa mu zas do tváre. Usmial sa na mňa, „Mne to nevadí. Keď spíš, si roztomilý, takže som bol spokojný.“

Cítil som ako sa začínam červenať. To, čo mi povedal, bolo naozaj dosť trápne, no na druhú stranu ma to dosť potešilo. Teda, to, že si niečo také myslí.

„Nie som roztomilý,“ odpovedal som mu. Videl som, že chce na to niečo namietnuť, ale ja sa už nemienim na túto tému rozprávať, „Povedal si, že mi večer ukážeš to prekvapenie,“ pripomenul som mu. Pochopil, že sa o tom nechcem dohadovať. Bolo to na ňom vidieť.

„To je pravda,“ povedal a vstal z gauča. Otočil sa na mňa a natiahol ku mne ruku, „Ale na to prekvapenie musíme ísť von,“ povedal, keď som prijal jeho ruku a postavil sa.

„A čo vonku?“ naklonil som hlavu trochu na bok a zdvihol obočie. Jedinou odpoveďou mi bolo to, že perami naznačil vetu „Nechaj sa prekvapiť.“ Príde mi, že občas mu vyhovuje to, že nepočujem. Pousmial som sa a šiel som spolu s ním ku dverám, kde sme sa obaja obuli. Chris ešte niekam odbehol, vrátil sa s dekou v rukách, a až potom sme vyšli z chaty.

Keďže som nevedel čo kde… tak som čakal, kým mi naznačí kadiaľ mám ísť. Miesto toho, aby mi hocičo povedal, ma chytil za ruku. Musel som sa usmiať. Išli sme vedľa seba smerom k jazeru, ktoré tu bolo okolo všetkých chatiek. Musel som sa znovu obzeral. V noci to tu vyzerá ešte krajšie, najmä hladina jazera. Doslovne som bol očarovaný pohľadom na tú krásu. Preto som si ani neuvedomil, že som stál na móle, ktoré tu bolo. Pozrel som sa prekvapene na Christophera, pretože som vedel o čo ide.

„Chcel som aby si videl tú krásu,“ usmial sa na mňa a pohladil ma po tvári, „aj keď tej tvojej sa nič nevyrovná,“ stále sa na mňa pri tom, čo hovoril, usmieval. Cítil som ako sa červenám, vďačil som tme, že to nie je vidieť.

Odstúpil odo mňa a rozprestrel deku na móle, hneď sa posadil a mňa stiahol za ruku na seba. Neviem iste, či som prekvapene vykríkol, alebo nie, keďže sa nepočujem… a bolo to moc rýchlo, aby som si uvedomil, či som niečo urobil. Nechcel som na neho spadnúť… no nešlo to inak, keďže on má dosť silu. Hneď som sa z neho nejako dostal, keďže predsa len nie som trojkilové dieťa. Lenže som dosiahol jedine to, že som sedel na jeho nohách. Zadíval som sa mu do očí.

„Si normálny?! Mohol som ťa prizabiť,“ povedal som hrane nahnevane a udrel ho do ramena. On sa iba začal smiať, popričom ma objal okolo pása.

„Nie, nie som normálny,“ stále sa smial.

Musel som nad ním zakrútiť hlavou, bol ako decko. Ruky som položil na jeho ramená, čelom som sa oprel o to jeho. Zadíval som sa mu do očí a nosom sa otrel o ten jeho.

Po dlhej dobe si musím priznať, že sa cítim krásne. Nikdy by som si nepomyslel, že by sa mi stalo niečo také krásne. Christopher ovplyvňuje môj život viac ako si myslí. Viac ako si myslím ja sám.

Chcel by som tu s ním ostať natrvalo, nevracať sa domov. Proste byť tu, kde by sa nikto o nič nezaujímal a mohli by sme byť stále pri sebe. Pretože keď sa vrátime… nebudeme môcť byť takto spolu. Nie bez toho, aby nezačali o Christopherovi hovoriť nepekné veci. To by som si nikdy neodpustil. Nechcem aby mal kvôli mne v škole peklo. Ale teraz sme tu… a ja si tento čas uchovám v pamäti tak dlho, ako len budem môcť. 

2 komentáre:

  1. Je hezké, že si užívají jeden druhého a svědčí jim to. Škoda, že až budou doma, tak to bude muset být jiné.
    Těšim se na další díl.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ako sa hovorí: Nič pekné netrvá dlho... ale stále je tu možnosť, že by sa to dalo.

      Odstrániť